Nedávno som čítal rozhovor, v ktorom si sa priznal, že počas uplynulého roka Ti viac ako stretnutia s divákmi chýbali stretnutia s priateľmi v kaviarni. Pred rokmi som Ťa aj ja videl v kaviarni a akosi som už vtedy vytušil, aké vzácne sú pre Teba tieto chvíle. Hoci som sa chcel pri Tebe pristaviť a povedať Ti, čo pre mňa znamenáš, ušetril som Ťa tohto vyznania a nechal som Ťa pokračovať v rozhovore s Tomášom Janovicom.
Teraz budeš mať asi veľa pošty, tak sa pokúsim byť stručný, aby som Ťa nezdržoval.
V mnohých príbehoch sprevádzajú hlavných hrdinov múdri starci. V určitom momente hrdinu opustia a on sa musí pasovať s osudom sám. Frodo mal Gandalfa, Harry Dumbledora atď. Ich múdrosť neprišla s vekom, ako by sa mohlo zdať. Nepríde s prvými šedinami, ani s prvým dôchodkom. Niekedy vek príde sám. Múdrosť starcov pramení zo schopnosti poučiť sa z chýb, z pozorovania diania okolo seba.
Každý z nás je hlavným hrdinom svojho života. A každý má svojho múdreho starca. Alebo aspoň by mal mať. Ja som si pre istotu zariadil celú radu starších. Má to samé výhody! Od každého sa môžem priučiť niečo iné. (Aj keď si pripadám dosť nepoučiteľný.)
No ak mám byť úprimný, jednu nevýhodu to predsa len má, a to dosť podstatnú. Rozumieš. Internet od včerajšieho večera zapĺňajú vyznania od ľudí, ktorí Ťa tiež považujú za svojho múdreho starca a ktorí Tvoj náhly odchod tiež berú ako (jemne a možno trochu nepatrične povedané) nevýhodu.
V známom dialógu Na smrteľnej posteli si Julovi Satinskému hovoril: „Keď umrie osemdesiatročný starec, je to prirodzené.“ Hoci musím uznať, že si mal krásnu smrť, v noci som to ako prirodzené nebral. A tak som si znova čítal tento dialóg. Bolo to trochu drsné čítanie v danej chvíli, no pomáha mi to premeniť smútok z Tvojej smrti na vďačnosť za Tvoj život. A za Tvoj úžasný humor. Humor, ktorý – podobne ako múdrosť – vychádza z pozorovania diania a ktorý nám pomáha preniesť sa cez úskalia života.
Ďakujem Ti, Milan. A pozdravuj Jula a Jara.
Dušan
