Napätie medzi národmi v Európe (a nielen v nej) sa neustále stupňovalo. Sarajevský atentát na následníka trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželku Žofiu Chotkovú, niekdajšiu dvornú dámu arcikňažnej Izabelly, sa stal zámienkou na vyhlásenie vojny Srbsku. Táto vojna veľmi rýchlo vyústila do svetového konfliktu.
Pamätná kniha obce Cífer z roku 1938 (s. 5a – 7a) uvádza, že s mobilizáciou v Cíferi sa začalo už v auguste 1914 a po vystrojení odišli vojaci na bojiská v Srbsku a Rusku. Vzápätí začal odvod koní starších ako štyri roky. Pohoniči – nevojaci ich spolu s vozmi prepravili z Cífera do Bratislavy, odkiaľ kone putovali na ruský front. Takto odvody mužov a koní pokračovali počas celej vojny. Rodiny tak prichádzali nielen o chlapov, ktorí boli v mnohých prípadoch otcami a živiteľmi rodín, ale aj o kone. Nedostatok mužskej sily na hospodárstvach a veľkostatkoch nahrádzali ruskí zajatci. V roku 1916 boli zrekvirované aj mosadzné a medené predmety, neskôr zobrali aj kostolné zvony (ponechaný bol len umieračik). Ceny potravín stále stúpali a aj majetnejší hospodári mali nedostatok jedla.
Neľahkú situáciu pred Vianocami roku 1916 opisuje obyvateľ Dajty (dnes Jarná, m. č. Cífera) v Slovenských ľudových novinách z 22. decembra 1916 (roč. 7, č. 52, s. 3):
„Nového máme veľa. Najnovšie je, že rekviranti usilovne rekvirujú, chodia s nima aj vojaci. Ide to do živého, lebo chodia s vážkami a vážia zbožie i múku. Na hlavu navážia tuším kilečko na týždeň.
Ľúto nám je nášho dobytku, našich koní, lebo pre tieto nechcú nám ani kilečka nechať.
Bože, ako že pooriem roličky moje, jestli koníkovi nedám futro tvrdšie, nedám-li mu trochu ovsa, obroku? Však mi v tej brázde padne. Páni rekviranti nechcú toto uznať a nahľiadnuť a to je chyba. Ej budú to prežalostné sviatky! Ježišku spanilý! Smiluj sa nad nami a prines nám túženého pokoja!“
Ľud sa nachádzal vo veľkej biede a noviny každý deň prinášali správy o padlých alebo ranených vojakoch. Len z Cífera padlo vo vojne 59 mužov. Už počas vojny sa vláda snažila postarať o vojnové vdovy a siroty. K tomuto úsiliu sa okrem iných pridala aj cíferská grófka Šarlota Zichyová (1855 – 1924), ktorej neboli ľahostajné problémy obyvateľstva. Jej sociálne cítenie dokladá aj článok Vojenské siroty, ktorý bol publikovaný 27. júna 1915 na titulnej strane Slovenských novín (roč. 30, č. 146, s. 1). Pre jeho veľkú výpovednú hodnotu ho uvádzame v plnom znení:
„Už viackrát sme boli spomenuli, jaké poriadky robí vláda ohľadom zaopatrenia tých našich hrdinov, ktorí vo vojne prišli o svoju práceschopnosť a o tie vdovy a siroty, ktorých udržovatelia v boji za vlasť hrdinskou smrťou padli. Poriadky vlády ďaleko budú siahať, lebo jej cieľom je, aby tí, ktorí sa vo vojne stali práceneschopnými a vdovy a siroty tých, ktorí za vlasť svoj život položili, boli slušne zaopatrené a spôsob živobytia aby mali zabezpečený.
Ku riešeniu tejto veľkej ale vznešenej úlohy však potrebná je aj pomoc spoločenských tried. Všetko od vlády očakávať nemožno. Preto povinnosťou všetkých spoločenských tried je vo svojom kruhu urobiť všetko možné, čo napomôže dosiahnutie vznešeného cieľa a prispeje ku uľaveniu živobytia tých, ktorí sú na pomoc odkázaní.
Z tejto úlohy postarania sa o podporu pre siroty našich hrdinov pekný podiel si vzala grófka Šarolta Zichy. V hlavnom meste sriadila výstavku ručných prác, ktoré zhotovily naše ženičky a devy v Cifferi, v Čataji, v Nem. Gurabe a v mnohých iných obciach prešporskej stolice. Výstavka týchto ručných prác sriadená je vo Vacovskej ulici pod č. 1. a všetko čo je tam vystavené, je napredaj a to za ľavnú cenu. Sú tam biele skladané sukne s čiernou výšivkou, majstrovský vyšívaný linon na šaty, ľahodnými barvami vyšívané detské šaty, vyšívaná bielizeň pre ženské, blúzy, obrusy, prikryvadlá na postele a pohovky, obliečky na vankúše, kapsičky, retiküle, slnečníky, čepčeky pre deti, vyšívané stinítka na lampy, škatule pre toaletné články, ručníky, šatky, vklady do blúzov, pletené čipky, záclony atď. atď. A všetko je to vkusne, majstrovsky, jemne vyšívané a ažurované na najlepšom linone, batiste a plátne dľa pôvodných kresieb našich roľníckych diev a ženičiek. Žiaden kúsok týchto umeleckých prác neni drahý a kto si chce kúpiť nejakú z týcho prác na pamiatku alebo pre potrebu, ten si to na výstavke môže kúpiť lacno a tým zároveň podporí šľachetný cieľ, lebo čistý osoh z tohto podujatia dostanú siroty našich na bojišti vykrvácaných hrdinov.
Jako sme už spomenuli, na odpredaj vystavené články sú všetko výrobky našich diev a ženičiek na menovanom okolí prešporskej stolice. Pilná práca, ktorá viedla k takémuto peknému výsledku, započala sa v millennárnom roku v Zichovskom kaštieli v Cifferi pričinením sa grófky Šarolty Zichy. O šľachetný cieľ bola sa zaujala aj arcikňažna Izabella, manželka arcikniežaťa Fridricha a už v prvých počiatkoch naše vyšivkárky a čipkárky preukazovaly taký vybrúsený vkus a obdivuhodnú zručnosť, že si z ich prác začaly objednávať aj tie najprvšie magnátske familie. Toto bolo posmelením pre šľachetnú grófku. Sosbierala typické dľa dedín meniace sa výšivky a keď jej ženičky a devy zo štyridsiatichôsmich obcí poslaly svoje kresby, sostavila si štatistiku o tom, že ktorá výšivkárka alebo čipkárka rozumie sa tej alebo inej ručnej práci a potom v Cifferi otvorila hlavnú výšivkársku a čipkársku dielňu. Dielňu postavila pod dozor vyzkúsenej odborníčky, nakúpila hodne linonu, batistu a plátna a toto po dedinách z dom na dom rozdala na vyšívanie. Ženské obzvlášť v zime sa zaoberajú s ručnými prácami a keď sú s pracou hotové, donesú do dielne v Cifferi. Podniektorá šikovná ženička a deva zarobila si touto prácou až 600 korún za rok. Mnohé rodinky, ktorých ženské zaoberajú sa s ručnou prácou pre cifferskú dielňu, majú sa dobre a dnes sotva jest rodinky, ktorá by nemala svoj domec, kdežto len pred pár rokmi tento ľud zápasil s biedou. Grófka dosiahla svojho cieľa, silnú hať postavila proti vysťahovaniu do Ameriky, zamedzila hromadné odchádzanie dedinských dievčeniec do miest a aj na kultúrnom poli rozšírila rozhľad dedinských ženičiek, keď im viackrát držala prednášky o domácnosti, o zdravotníctve atď. A dobrý chýr cifferských ručných prác sa stále šíri nielen po krajine, lež po celej Europe, ba už aj z Ameriky prichodia značné objednávky.
Grófka Šarolta Zichy sriadením odpredaja ručných prác prešporských žien a diev získala si úprimnú vďaku, lebo poslúžila dvom cieľom. Jej príklad bude povzbudzujúce vplývať ku ďalší akciam na inom poli, za druhé ale svojím neunavným ustávaním prispela k napomoženiu tej šľachetnej úlohy, ktorej cieľom je sotrenie slzy v očiach tých sirôtok ktoré svojich udržovateľov utratily v boj za vlasť, za nás všetkých.“
Uvedený článok svedčí nielen o sociálnom cítení grófky Šarloty Zichyovej, ale zároveň dopĺňa mozaiku dejín výšivkárskej dielne v Cíferi. Autor článku podrobne vymenúva sortiment výšivkárskych prác, ktoré na výstavu vyšili zručné ženy, ale vymenúva aj aktivity grófky na zabezpečenie dobrého chodu dielne. Mnoho Slovákov v čase pred vojnou odchádzalo za vidinou dobrého zárobku do Ameriky. Dobová tlač však často prinášala správy o sklamaných Slovákoch, ktorým sa v Amerike nevodilo o mnoho lepšie ako doma. Okrem toho, ak si šikovné výšivkárky dokázali zarobiť doma až 600 korún ročne, nemuseli odchádzať za prácou do zámoria. Nečudo, že sa v prvej polovici roku 1916 nájomcovia zichyovských majetkov sťažovali na župnom úrade, že ženy radšej sedia pri vyšívačských rámoch, ako by mali pracovať na poliach. Vysoké zárobky, ktoré ženám prinášalo vyšívanie, zároveň napomáhali procesu emancipácie. Aj v čase vojny, kedy manželia a synovia odišli na európske bojiská, dokázali ženy finančne utiahnuť chod domácnosti.
Záujem grófky Šarloty Zichyovej sa však sústredil aj na samotných vojakov. Slovenské noviny z 9. augusta 1917 (roč. 32, č. 180, s. 3) píšu o Vojsko opatrujúcom výbore, ktorý utvorili v Trnave. Na jeho ustanovujúcej schôdzi 2. augusta 1917 bola prítomná aj grófka Šarlota Zichyová, ktorá bola zvolená za predsedkyňu prešporského výboru.
Z citovaných článkov je zrejmé, že grófka Šarlota Zichyová súcitila s našimi predkami a nebol jej ľahostajný ich osud. Nebola uzavretá za múrmi Veľkého kaštieľa, ale žila s obyvateľstvom. Môžeme povedať, že sa riadila heslom uvedeným na pohrebnom obrázku jej brata Antona: Buď ponížený. Konaj dobré. (Jeho rada daná svojej sestre.). Alebo ako sa píše v Knihe prísloví: „Neodopieraj dobrodenie núdznemu, ak je to v tvojej moci urobiť.“ (porov. Prís 3,27) V čase, keď napätie v Európe opäť narastá a mnohí ľudia žijú v biede, grófka Šarlota Zichyová nám môže byť príkladom v dobročinnosti a solidarite s trpiacimi a núdznymi.
