Rok 1938.
Dňa 16. augusta 1938 po ťažkej chorobe skonal v Pánu na ružomberskej fare Otec národa slovenského, vodca roduverných synov vlasti, ružomberský farár, apoštolský protonotár, prelát
Msgr. Andrej Hlinka,
bojovník za národné práva v časoch predprevratových ako i v Republike Čsl., ktorý prácou a obetovaním svojej slobody a cti dokázal a dokazoval do posledného dychu svoju veľkú ľásku k rodnej zemi a k ľudu, z ktorého vyšiel a ktorému chcel zaistiť pokojný život ako jedinému a pravému pánovi na svojej Bohom mu vykázanej zemi. Ktorému chcel zabezpečiť zdravý rozvoj mravnonáboženských a národných hodnôt ako jedinú a neklamnú podmienku jeho ďalšieho ušľachtilého závodenia na poli svetových premien a ktorého pohľad chcel upraviť tak, aby pri všetkom konaní myslel ako veriaci kresťan na večný cieľ.
Celý národ ponoril sa do hlbokého smútku. Srdcia i tie najtvrdšie zmäkly. Slovenský národ, ktorý nevýslovne miloval svojho veľkého vodcu, topí sa v rieke horkých sĺz. Tento bôľ, tieto pálčivé slzy a čierny smútok valia sa cez slovenské nivy, hory i doliny, mestá i dediny, osady i lazy a strhávajú všetko žijúce slovenské pokolenie na kolená – k modlitbe. Áno, na kolená kľaká celý slovenský národ, k modlitbe sa spínajú jeho ruky: „Tebe, Bože, žil, v Tebe umieral, prijmi ho milostive..... a neopusť Hlinkov národ!“
Osirel národ, lebo z časného života pobral sa do života večnosti nás milujúci a slovenským národom milovaný dobrý, láskavý a všetkým žehnajúci otec.
Umrel národný hrdina, veľký buditeľ a kriesiteľ. Niet viac medzi nami neohroženého bojovníka, ktorý cez celý svoj tŕnim korunovaný život burcoval národ, aby sa hlásil o slobodu, právo a spravodlivosť. Umrel ten, ktorý nás učil milovať a poslúchať, bojovať a neustupovať. Prestalo biť zlaté srdce, naplnené láskou k národu, vlasti a svojeti. Prestalo biť srdce, ktoré vzalo pod svoje ochranné krídla biednych a hladných, utiskovaných a prenasledovaných.
Vydýchol a Bohu poručil svoju krásnu dušu. Zavrely sa tie výrazné oči. Umĺkly ústa, ktoré karhaly krivdu a bezprávie bičovaly, rozkazovaly a povzbudzovaly. Onemel cvendžiaci hlas, ktorý budil svojeť, strhával masy i národ. Nepriateľ si oddýchol, lebo prísny hlas veľkého zástancu ubitej pravdy, práva a slobody navždy zatíchol.
Ale nezatíchol jeho veľký duch. Ten žije v národe, medzi nami, je s nami. On nás bude posmelovať a otužovať. Duch Hlinkov je žriedlom všetkých hodnôt, z ktorých Slovensko a jeho osirelý národ bude žiť večne.
Život, práca a borba veľkého mŕtveho sú cestami, po ktorých sa má Slovensko a jeho národ dnes a v budúcnosti poberať, aby nenarazil na úskalie a neztroskotal.
Vodca slovenského národa mal rád Cífer. Snáď ani jedna obec na Slovensku sa nemôže pochváliť tak častou návštevou Vodcu, ako Cífer. Nestalo sa nikdy, že keď prechádzal autom našou obcou, že by sa aspoň na pár minút nezastavil u nášho vdp. farára Ľ. Pavetitša. Veď Cífer bol jeho baštou.
Posledný raz bol u nás posviacať Orlovňu dňa (16. augusta 1936). Bol to pre Cífer veľký sviatok. Prišiel v sprievode p. poslanca K. Sidora a iných. Do poslednej chvíle sme nemysleli, že príde, lebo jeho zdravotný stav bol už chatrný. Jeho prítomnosť naliala do nás sily a odhodlanosti pracovať „Za Boha a národ.“
Veď jeho zbraňou bol duch – duch, ktorý prenikol všetko slovenské, jeho zbraňou bolo slovo – slovo, ktoré zaznievalo divými skaliskami, hôrnymi riavami a šírymi rovinami, kým neoteplilo slovenské srdcia.
Dňa 15. sept. (1938) zomrel po ťažkej chorobe Nikodém Štekláč, dekan na odpočinku v kláštore Uršulinôk v Cíferi. Na poslednej ceste odprevadilo nebohého občianstvo z Cífera a okolia.
Pohreb vykonal vdp. Jozef Minárik, kanoník z Trnavy za asistencie kňazov okolia.
Circumdederunt me... spieval Cíferský spev. sbor mužský,
Sbor priateľov.... spieval Cíferský spev. sbor miešaný.
R. i. p.
