Na poháriku s Hemingwayom

Stačí si vybrať reštauráciu a priniesť pod pazuchou niektorú jeho knihu. V poslednej dobe som si zvykol nosiť Pohyblivý sviatok.Objednám dve vodky, zapálim si fajku a otvorím knihu. Hneď ho zazriem pri stole. Vodke sa určite potešil. Fajke asi nie. A Boh vie, čo si myslí o mojej prítomnosti. Ako mŕtvy však nemá na výber.V konečnom dôsledku si je na vine sám. Nemal sa stať spisovateľom a k tomu takým, ktorý ma kedysi zaujal. Ani nie tak témami, ako spôsobom, ktorým vedel zachytiť atmosféru. Som mu vďačný za stručné opisy. Niekoľkými vetami vedel namaľovať krajinu, ktorú som priam cítil pod nohami. A nad jeho dialógmi i teraz krútim hlavou a hovorím si: Ako to ten človek len spravil?Časom prišli iní autori, ktorí mi povedali o svete toľko ak nie viac. Ale Hemingway bol jedným z prvých, ktorí ma dokázali zastaviť v čítaní a nútili uvažovať nad tým, ako sa dá urobiť dobrý text.Možno by radšej sedel s F.S.Fitzgeraldom, Murphym, Johnom Dos Passosom, Jamesom Joyceom. Mrzí ma to. Musí sa uspokojiť s mojou maličkosťou.Nerobím mu nič zlé. Iba s ním sedím, popíjam, listujem si v jeho knihe, skúšam s ním polemizovať. Za tú krátku chvíľku dofajčím fajku, vypijem svoju vodku. A odídem.Druhý, nedotknutý pohárik ostáva na stole osirelý. Verím, že sa niekto naňho ulakomí a vypije. A ten človek ani netuší, že obrátil do seba vodku na oslavu narodenín Ernesta Hemingwaya. Teší ma to dlho. Rovnako, ako čas, ktorý som si vymedzil pre Ernesta.