Zo začiatku sa to zdalo ľahké, lenže kosenie v zime má trošku iný charakter ako po zvyšok roka. V lete obkosím plochu okolo chaty za dva dni. V zime mi to trvalo týždeň. Poriadnej makačky.
Najprv musel ísť sneh preč. Zvolil som si nie najšťastnejší čas. Dvakrát snežilo, lenže s novým som si poradil hravo.
Horšie to bolo so zamrznutým podkladom. Zvažoval som, chcem zdôrazniť že len veľmi krátko, možnosť, že na celej ploche rozložím oheň. Až mi naskočila husia koža pri predstave, koľko sa pritom natrápim a to by som musel hneď aj kosiť.
Vzal som hrubú palicu a tĺkol ňou po zemi. Kúsky ľadu odlietali na všetky strany. Často pritom vytrhli aj trsy trávy. Aby som nerobil robotu aj na druhýkrát, vyberal som si plochu, ktorú som zvládol časovo a fyzicky. Najprv som odľadnil a za tým sa po zemi rozbehla kosa. Zvonila viac ako v lete po rannej rose.
Postupoval som skutočne pomaly. Poznáte to, na Slovensku sa nič neutají. O mnohom sa nehovorí nahlas, len sa šuškandou šíri ako lavína.
V niektoré dni prišli ľudia skôr ako ja. Občas som mal čo robiť, aby som sa cez nich dostal ku robote. Našli sa takí, čo mi radili, našli sa aj takí, čo mi chceli aj pomôcť, no všetci do jedného nechápali, prečo to vlastne robím.
S nikým som sa nehádal. Aj mne bolo jasné, že robím niečo nezmyselné. Lenže v nezmyselnom konaní nie som sám. Ľudia sa dávajú dokopy z lásky, aby sa po rokoch nenávideli. Celý život dokážu zhŕňať bez oddychu majetky do velikánskej kopy, aby si ju po ich smrti aj tak užili iní. Neustále chodia ku voľbám a čoraz častejšie, pričom veria, že im konečne bude dobre. A po celú dobu je dobre niekomu inému.
Moje kosenie trávy v zime má oproti ich nezmyselnému počínaniu jednu výhodu. Spravil som to len raz.
