Medzi nami, ja som o tom netušil do minulého týždňa. A tiež som netušil, že má v tom prsty môj dobrý kamarát Fero.
Správa o tom, že autá môžu jazdiť na alkohol sa cez našu ulicu prevalila ako zátopová vlna. Dobiedzali sme do Fera ako trudy. Podľahol, mne neušlo, že s iskrami v očiach, no v tom ošiali som tomu neprikladal význam. Zhromaždil nás na dvore pod vyschnutou čerešňou. Pohostil a potom začal do nás hustiť. Akoby mal v hrdle kompresor.
- Kamaráti, priatelia! Je to tak, objavil som energiu budúcnosti. Je to v štádiu vývoja, tak nikomu ani muk. Keď získam patent, vyjdem s tým na verejnosť.
- Tak mi počkáme, - upokojoval ho opitý sused Karol.
Zahriakli sme ho.
- Susedia, musíme si pomáhať. Vyrobil som katalyzátor, ktorý poháňa auto alkoholom, znižuje spotrebu, výkon je dvojnásobný a šetrí životné prostredie.
Ovenčili sme ho nadšeným potleskom. Lenže opäť sa do toho zamiešal opitý sused Karol. - Fero, to ako nalejeme do auta alkohol a auto nás odvezie do krčmy, na nákup, či ku svokre?
- Presne tak, Karol.
- Ty sviniar, ukradol si mi môj vynález! Ja takto do seba tankujem už tridsať rokov.
Bol to škodlivý element a tak sme ho vyhodili. Nemal čo medzi nami robiť, nevlastnil ani auto.
A potom to začalo. Alkohol sme Ferovi nosili v prepravkách, strčil auto do garáže a o hodinu sme sa viezli na palive budúcnosti. Fero za to nepožadoval ani cent. Malo nám to byť podozrivé, no v tom ošiali nik nerozmýšľal.
So ženou sme sa vybrali do susedného mesta na jarmok. Auto šlo krásne, žiadne nadskakovanie, opité kľučkovanie, unavené pochrapkávanie. Na jarmoku bolo fajn až do chvíle, kým som nezakopol o stánok, v ktorom Fero predával náš alkohol.
- Musím uživiť rodinu. Dá sa to len na ľudskej hlúposti a pri rozdielnej cene benzínu a alkoholu.
