V banke v našom meste sa v čase obeda a v období krízy striedali klienti s muchami a ospalou atmosférou. Ale len do okamihu, kým sa v nej nezjavil chlapík vo vyťahaným modrých teplákoch a čiernou pančuchou na hlave. Pančucha mala vydretú pätu.
- To je prepad! - zreval.
Mohol si to odpustiť. Vďaka pištoli, pančuche a teplákom bolo každému jasné, čo tu chlapík chce. Personál poslušne zdvihol ruky.
Chlapík kývol hlavou na pokladničku. - Zlatíčko, navaľ prachy.
Pokladníčka otvorila trezor a na pult dopadali zväzky bankoviek. Chlapík sa rozčúlil. - Šibe ti? Kto to má všetko odniesť. Ja nie som mulica. Postačí mi dvadsať eur.
Pokladníčka hrabala a hrabala, až nakoniec otrávená vytiahla bankovku. Hodila ju chlapíkovi. - Toľko kriku pre tak málo peňazí.
- Buď ticho! Ja som banku prepadol, ja rozhodnem, koľko ukradnem.
Schmatol bankovku a schoval ju vo vrecku teplákov. Hneď sa z banky aj vyparil. Vyskočil na bicykel a upaľoval preč.
Alarm v banke od šťastia, že nezhnije nepoužitý, sa rozvrešťal. Prenasledovaniu lupiča nestálo nič v ceste. Chlapíkovi sa podarilo dostať na koniec námestia, potom sa spustil dole úzkou uličkou. Polícia a novinári mu boli v pätách, napriek tomu, že sa cestou museli predierať medzi hordami zvedavcov. Lupič a jeho prenasledovatelia sa dostali na sídlisko. Rev sirény vyhnal ľudí na okná. Chlapík zabrzdil a zreval.
- Žena, poď rýchlo ku mne.
Bola rýchlejšia ako prenasledovatelia. Chlapík si ju pritiahol k sebe, pritúlila sa k nemu. Zložil zbraň a stiahol pančuchu. Ukázala sa Ferova tvár.
- Vybavil som ti to. Usmievaj sa.
Konečne ho zatkli. Vo výpovedi uviedol, že to urobil iba preto, aby sa jeho žena videla v televízii, i keď nemá talent na spievanie, tancovanie, vlastne na nič.
