Horská riava

Moja mama ma na to upozorňovala už dlhšie. Neveril som jej. Deviateho augusta ráno ma zvedavosť premohla. Do auta sa mi okrem mamy vtisla aj jej sestra. Zo Spišskej Novej Vsi sme vyrazili skoro ráno. Po Levoču vyzerali cesty normálne, ale od odbočky na Úložu to začalo pekne hustnúť. Auto za autom sa štveralo po serpentínach Levočských vrchov. Ešte stále sa mi to javilo ako náhoda.Prešli sme Úložu, Vyšné a Nižné Repaše, no na situácii sa nič nezmenilo. Pred nami i za nami vytvárali kolónu ŠPZky zo všetkých kútov Slovenska. Naozaj, ľudská riava sa dala do pohybu. Naskočila mi z toho husia koža. Moje pasažierky vyzerali, že si z toho nič nerobia. Dokonca sa usmievali.V Olšavici sa nik nezastavil, autá smerovali ďalej. Aj my. Nedalo sa ani zastaviť, ani vybočiť z radu. Situácia hustla. Potom sme sa prehupli cez posledný kopec a pod nami sa ukázali Brutovce. Autá sa odrazu rozliezli do všetkých strán ako mravce. Konečne sme zastali.Vo vzduchu sa vznášalo čosi neidentifikovateľné. Bola v tom zvedavosť, bolo v tom napätie, bolo tam toho omnoho viac. Ľudia jeden na druhého poškuľovali po očku a všetci svorne mierili do kostola sv. Vavrinca. Nepomestili sa, museli postávať aj vonku.Po omši všetci ožili. Rozvraveli sa. Zmenili dedinu na obrovský úľ. Napriek tomu, že vytrvalo pršalo, vyštveral som sa od kostola vyššie, až nad cintorín. Všetko som mal ako na dlani. Brutovce sú malá dedinka, počítajú v pokojné dni tak okolo dvesto duší, no teraz sa zmenili na hlavné mesto sveta.Vrátil som sa. Tuším som to aj niekomu povedal. Nik sa však nad tým nepozastavil. Dokonca aj iní kričali, že oni tiež. Potom som hľadal mamu a jej sestru. Našiel som ich v kultúrnom dome za bohato prestretým stolom. Prisadol som si. Nik ma nevyháňal, i keď som sa tu nenarodil a ani tu nebývam. Brutovce nás objímali dva dni.