- Pomôž mi, poď k nám. Zomiera.
- Nie som predsa lekár.
- Nechce doktora, preto som prišiel. Musíš jej v tom pomôcť.
- Prečo to nespravíš ty?
- Neovládol by som sa.
- Pri svokre to chápem. Tiež by som nedokázal.
Pobrali sme sa k nemu domov. Nemuseli sme ďaleko, iba cez chodbu. Pred vstupom mi zovrel prstami plece. Zasyčal.
- Sprav pre ňu maximum, nech sa jej odchádza čo najľahšie.
Bolo mi jasné, že pod slovami sa skrývala obava, aby si to nedajbože nerozmyslela, ale o takýchto veciach sa nahlas nehovorí.
Svokra ležala na posteli a stonala. Občas aj zvrieskla. Prišlo mi jej ľúto. Sadol som si k nej. Obdaril som ju povzbudivým úsmevom.
- Nešker sa, umieram, aby si vedel.
- To vidí aj slepý, - chcel som sa pred ňou vytiahnuť. - Ste si istá? - Farba jej pleti ma zmiatla.
- Dostala som infarkt, synak. Poznám to, mala som už dva.
- Ako sa to prejavuje?
- Bolia ma nohy. Neboleli, len odrazu bolia, bolesť vystreľuje zdola až... na začiatok nôh. Tŕpnu mi tak, že sa ani nedokážem postaviť.
- Pozriem sa na to.
Nedovolila. - Keby si sa ich čo len dotkol, tak zošaliem. Bolí, páli, reže, pichá. Chcela som do obchodu. Obula som sa, vyšla pred byt a tam som dostala infarkt.
- Musíte bojovať.
- Ako?
- Pôjdete do nemocnice.
Nechcela. Prinútil som ju. Zavolali sme sanitku, naložili ju do nej a odviezli. Fero ma čakal doma. Kývol hlavou a spýtal sa očami. Poťukal som si po čele.
- Za chvíľu ju máš doma.
Vyrútil sa na mňa. - Čo si jej to len spravil?
- To doktori, ty pako. Vyliečili jej infarkt. Stačilo ju vyzuť a z topánok vysypať kamene.
Chvíľu nechápavo krútil hlavou. Odrazu sa šťastne zasmial. - Uľavilo sa mi. To môj syn. Nezbedník. Celý tato.
