Ferinko sa zahaľoval do značkového oblečenia, vyvážal sa v aute, kolobežku sme našli na smetisku, ale čo bolo najšokujúcejšie, tak ten chlap pribral. Poznali sme ho ako desatinku priemerne vyziabnutého človeka. Nik z nás nebol pred ním v bezpečí. Mohli ste dvere zamknúť aj na dva západy, keď chcel, tak za vami prišiel, musel sa iba prikrčiť, aby si čelo nerozbil o jazýček zámky.
Priznám sa, nepoznal som ho, musel ma osloviť on. - Ahoj, kamoš, čo nové?
Hlas sa mu nezmenil. Zacvakali mi od prekvapenia všetky zvyšné zuby. - Fero, si to ty?
Zasmial sa. - Pravdaže ja, zmužnel som, čo?!
Neveriacky som krútil hlavou. - Je to možné? Odkedy si v politike?
Neurazil sa. Potľapkal sa po nafúknutom bruchu. Vyzeral nadmieru spokojný. - Tak hlboko som ešte neklesol. Načo sa ta tisnúť? Sú aj iné spôsoby obživy. Ako sám vidíš, darí sa mi.
- Že robíš v zahraničí.
- Taký vypasený? Človek, keď robí, tak nepriberá.
- Si pre mňa záhada.
- Veru a radšej ňou aj zostanem. Je to ako s hubami. Ukáž miesto a huby ti ukradnú.
Odišiel. Žaloval som manželke. Vynadala mi. Veru, aj mne by sa patrilo pribrať. Doma som mal peklo. Tak som musel na špehy. Podarilo sa. Fero sa z domu vytratil nadránom. Nešiel ďaleko. Za rohom sa prezliekol a štvornožky sa rozbehol k najbližšiemu paneláku. Medzi mačky. Pridal sa k ich mňaukaniu. Po krátkom koncerte sa pootvárali okná a dôchodkyne sa im maznavo prihovárali a vyhadzovali žrádlo. Najviac zhltol Ferinko. Mne sa podarilo urvať tiež dosť.
Myslím si, že do mesiaca budem rovnako vypasený ako on a vlastne aj všetky túlavé mačky v meste. Mačací život z malých dôchodkov je krásny.
