Je až neuveriteľné, koľko vecí za svojho života používame, koľko veľa vecí sme získali, stali sa naším vlastníctvom, tešili sme sa z nich, používali, no potom sa pokazili, zostarli, alebo nás zaujalo niečo iné.
Nejakú dobu tie veci stáli na svojom mieste, diskrétne na nich sadal prach, z času na čas sme si uvedomovali, že nám prekážajú, no stále na nás žmurkali neviditeľnými očami, no už v nás nikdy nevzbudili záujem. Ten naozajstný.
Časom niekto dostal nápad odpratať nepotrebnosti z dosahu. A tu nastúpil syndróm sysľa. Hlavu máme v zmätku, pripomíname si okamihy, keď nám bolo s tou vecou dobre, ako nám pomáhala, uľahčovala život a keď je zmätok v hlave dostatočne veľký, tak vec neskončí v odpadkoch, ale putuje do pivnice, do škatúľ na povale, alebo skončí v skrini v garáži.
Čas má medzitým natiahnuté jazdecké čižmy a opäť niekto (pri vlastných veciach nikdy to nie sme my) navrhne, aby sa urobil poriadok a zbytočnosti sa povyhadzovali.
Na začiatku možno existuje chabý pokus: Veď sa ešte zídu. Počul som názor, že vecí, ku ktorým sme sa za rok nevrátili, spokojne môžeme vyhodiť. Keď je človek k tomu prinútený, vylezie na povalu, strčí telo do pivnice, alebo rozhádže veci v garáži na dlážku a začne triediť.
Nie je to ľahká robota. Každá vec na svoj príbeh, je oblepená spomienkami, bráni sa, aj keď nemá ruky, nohy a nevie kričať. Človek však vie, že musí urobiť nové miesto pre staré veci. Aby aj tie po čase proti ich vôli vyhodil.
V posledných mesiacoch sa to na mňa zosypalo z každej strany. Dostal som sa do zložitej životnej situácie. Potreboval som pomoc. Vždy som mal veľa priateľov a známych. Stačila však táto situácia a nemusel som sa trápiť s triedením a vyhadzovaním.
Ľudí na rozdiel od vecí nemusíte vyhadzovať. Odvrátia sa od vás sami. Teraz sa cítim ľahko. S prečistenými vzťahmi.
