- Kam ideš? - začal zhurta.
- Nikam, teraz som vstal.
- Myslím na dovolenku.
- Keď mám dovolenku, to musím niekam ísť?
Viditeľne sa mu uľavilo. Skoro ma objal. Rýchlo sa spamätal. - To je dobre, to je dobre. - Potom čakal. Spravil som mu kávu a nič sa nevyzvedal. To ho dožralo. - My ideme na dovolenku.
Chcel som mu vyjadriť svoj obdiv. - Ty sa máš, že nejdeš do nemocnice.
- Hej, idem do Egypta.
- Netušil som, že ťa zaujíma história. - Mávol rukou. - Jáj, ty máš rád more. - Mávol rukou. - Rozumiem, bez horúčav nevieš byť. - Zavrtel hlavou. - Tak?
- Nechápeš? Idem do Egypta. - Názov krajiny doslova hláskoval. - Kto nebol v Egypte, nie je plnohodnotný človek. A pravý Slovák.
Trochu ma zahanbil. Chvíľu som uvažoval, kam ja vlastne chodím; do roboty, na nákupy, za ľuďmi, s ktorými je mi dobre. Hneď mi bolo jasné, že nie som ani polohodnotný človek, ba ani desaťpercentný.
Konečne z neho vyliezlo, prečo prišiel. - Mám problém. Ľudí, čo chodia na dovolenky, vykrádajú.
Hneď sme sa dohodli a prevzal som kľúče od jeho domu. Aby ho, nedajbože, nevykradli, musel som sa dnu nasťahovať. Samému, len s jeho kreditkou, mi bolo otupno. Tak tam za mnou začali chodiť moji priatelia.
Keď sa Fero vrátil, nemohol som ho spoznať. Opálený, schudnutý a vyčerpaný. Ale šťastný úsmev si z tvár nezložil.
- Chápeš? Bol som v Egypte!
- Chápem.
- Už sa nik nebude môcť nado mňa povyšovať. A na budúci rok musím do Dominikánskej republiky.
Na telefóne som mal zmeškaný hovor. Od Fera som išiel rovno k dobrej známej. Veď čo, každý niekam chodíme.
