Vec sa mala takto. Najprv preletela cez našu ulicu vlna šepotu. Iba osemdesiatročná suseda zafrflala, že to bude sprostosť. Zapchali sme jej ústa a zvolali uličnú besiedku.
Natiahli sme posteľnú plachtu a na ňu premietli záznam z mobilu, ako Fero natieral ženu horčicou a do toho hnusného hnedého magľajzu napichal vetvičky. Vyzerala hrozne. I keď je pravdou, že i bez toho sa na ňu nedalo pozerať s úľubou. Tak sme jednohlasne zhíkli od hrôzy. Bol to od neho neodpustiteľný prehrešok, ktorým svoju manželku veľmi ponížil.
Fero škriekal, že ju neponižoval, že iba zobral právo do svojich rúk a takto potrestal. To nás nahnevalo ešte viac. Boli by sme mu právo naskutku vytrhli z rúk a vzali do svojich, to by ho tam priamo čakal sudca lynč. No zase sa do toho zamiešala stará suseda. Vraj nech vysvetlí.
Ten hnusák sa toho chytil a vykrikoval, že ju trestal, lebo ona presne to isté urobila svojmu milencovi, ktorý jej bol neverný.
Po chvíli prekrikovania a dohadovania sa, sme od lynčovania upustili. Našlo sa medzi nami zopár múdrych hláv, ktoré sa mu snažili vysvetliť, že napriek tomu, že jeho manželka mu bola neverná s neverným milencom, nemal brať spravodlivosť do svojich rúk. To sa nerobí. Pokúšali sa z neho ešte vydolovať priznanie, že sa k nevernej manželke správal hnusne. Ten tvrdohlavec len vrčal, že urobil presne to čo ona spravila tomu chlapovi.
Keďže si to nedal z hlavy vybiť, zákonite musel nasledovať trest. Uzniesli sme sa, že ho exemplárne vylúčime z našej ulice. V praktickej rovine to znamenalo, že sa domov nesmel vrátiť po chodníku, po ceste, pešo, či na dopravnom prostriedku a ani tak, aby ho niekto zo susedov čo len jedným okom zazrel. Horko zaplakal odsúdenec a so sklonenou hlavou odchádzal.
A zasa sa do toho zamiešala tá stará baba. Vraj odsudzujeme iba Fera a nik sa už nezaujíma o to, čo vyviedla jeho žena.
Z ohľadu na jej vysoký vek, sme ju nezabili. Jej slabý hlas zanikol. Veď na našej strane je právo a všetky média. Pravda je len to, čo hovoríme my. Nik nás veru neprekričí.
