Oči môjho kamaráta Fera boli zvláštne. Jedno mal hnedé, druhé modré. Nikdy som nevedel, ktoré je pravé, a ktoré ľavé. Možno si ich z času na čas vymieňal.
Ferova žena o nich vedela svoje, veď ju nimi dostal do iného, manželského, stavu. Ona jediná vedela o ich tajomstve. Je pravdou, že ich nikdy neovládala úplne, no často sa jej darilo využívať ich vo svoj prospech.
Aj túto zimu. Snehu naváľalo vyše nervov, počiatočná radosť sa zmenila na frflanie, ktoré sa s pribúdajúcou nádielkou menilo na nenávisť. Ferovej žene sa uľútostilo ľudí.
Postávala pri okne a len vzdychala. Fero nevydržal a naletel. Zahľadel sa na sneh a ten sa začal strácať. Nielen na sídlisku, nielen v meste. V tom bolo tajomstvo Ferovho pohľadu.
Možno sa vám to zdá neuveriteľné, no keď im zdochla mačka, ktorá Ferovi liezla na nervy, keď susedovi zhorelo auto, ktoré mu závideli obaja, vedela, že musí konať. Nahučala mu, že deti uniesla mafia. Zatiaľ vyrastajú u jej rodičov.
Pri vypísaných predčasných voľbách sa národ dohaduje, ktorá politická strana to spôsobila a u Fera v obývačke vládne veselá nálada. Len oni dvaja vedia pravdu, kto zničil vládu. Bez krviprelievania, bez násilnosti. Jediným upreným pohľadom.
Nedávno som ho šiel navštíviť. A tam svet hore nohami. Fera nikde, jeho ženu obskakoval celkom cudzí chlap. Na moju otázku, kto to je, mi prezradila, že Ferov náhradník.
Pred mesiacom robil Ferino domáce práce. Rozbil luster a rozťal si tvár. Veľmi sa na seba nahneval. Žena ho poslala do kúpeľne. Keď dlho nechodil, našla si náhradníka.
Videla, že jej veľmi neverím. Zaviedla ma do kúpeľne. Zostalo po ňom prasknuté zrkadlo. Teraz neviem, či chcel odísť sám, alebo ho na to naviedla ona.
