Veľmi rád chodím na huby. Keď ma to chytí, vykašlem sa na všetko a štartujem za ladnými klobučníčkami. Ako každý starnúci hubár, aj ja mám svoje overené miesta, kde vášni nechávam voľný priechod a vášeň ma potom vlečie lesom, cez mladinu, malinčie, vyvrátené stromy, zvyčajne jej stíham len s vyplazeným jazykom. Ukojím sa až vtedy, keď je košík plný. Ešte lepšie je, keď je tých košíkov veľa, veľmi veľa. Raz som dokonca uvažoval, že si zoberiem vrece.
Najradšej chodím k jednej maličkej dedine, do lesa, ktorý začína hneď za záhradou môjho dobrého známeho. A ten mal nedávno problém. Aj mi ten problém ukázal; plot vyvalený, rolička so zemiakmi rozrytá. Bolo jasné, že to spravili divé svine. Svine jedné!
Normálne ma rozzúrili. Plot sme opravili a za plotom vykopali hlbokú jamu, do ktorej sme napichali železné tyče. Jamu sme zakryli. Teraz len nech svine prídu. Kamarát pre ne nesadil, mali sa nažrať v lese.
Kamaráta mi bolo ľúto. Nechápem tento štát. Zákonov máme ako šibnutý klobúkov, ale aké sú to zákony? Sprosté. Ľudia si ich vymysleli, aby sa chránili. Pred ľuďmi. To je fakt. Keby nebolo tých zákonov, tak by divé svine bledli od závisti, čo si vieme spraviť.
Chápem, že zákony slúžia na to, aby nás držali na uzde, no predsa, zákonodarcovia by občas mohli myslieť aj na iné svine.
