Bol som v lese, na jeho okraji, predo mnou lúka a oproti mne bežala žena. Rozpínala ruky a kričala: - Mojim deťom sa stalo niečo strašné.
Hej, stalo, lebo ste ich priviedli na tento svet, chcelo sa mi vykríknuť, ale v snoch sú asi ľudia ohľaduplní. Šklbala ma za rukáv a ukazovala do diaľky. Rozbehol som sa, nevediac kam a ako jej deti spoznám. Šialené, ako mnoho vecí v živote, takže mi nezaplo, že je to len sen. Mohlo mi to dôjsť, keď som toľko bežal. Zvyčajne chodím, alebo sa veziem v aute.
Dorazil som k hradbám, vysokým, zo starého kameňa obrasteného machom. Nohy ma niesli stále ďalej, ukázali sa ľudia, mali dychtivé a dôverčivé tváre. Pridal som sa k nim. Po prvú bránu.
Bola roztvorená doširoka. Tu som zastal, nie že by som bol za múdreho, len mi došlo, že je to zvláštna brána. Dnu sa dalo ale von nie.
Tušil som, že deti sa dostali za hradby, na ktorých sa pohybovali muži a ženy v rovnošatách. Páčilo sa mi byť hore a po chvíli som sa tam ocitol. Stačilo podpísať papier so žiadosťou. Odtiaľ sa dalo vidieť, čo sa deje dole.
Ľudia prechádzali z jedného nádvoria na druhé, niekde sa tancovalo, inde nosili kamene na jednu hromadu, niektorí sa objímali, boli tam malé skupinky, veľkých len zopár, niektorí sa krčili pri múroch. Všetci mali bledé tváre obsypané únavou.
Nepáčilo sa mi to. Šíril sa tam strach, pach smútku. Začal som kričať, kým som sa nezobudil.
Bol som doma. Vedľa mňa ležala žena, ktorá tu zostala zabudnutá z predošlého večera.
- Vrieskal si a zobudil ma.
- Aj seba. To je dobre, - povedal som šťastný.
Vstala a začala sa obliekať. Náhlivo, nechápal som. - Stalo sa niečo?
Pozrela na mňa pohŕdavo. - Idem domov. Po ceste sa zastavím voliť.
- Neodchádzaj, poviem ti, čo sa mi snívalo.
Odišla. Zostal som sám, len s otázkou, kedy sa to sníva a kedy už nie.
