Ľudia páchali samovraždy od nepamäti. Mnohí si myslia, že je to výsostne individuálna záležitosť. Základný omyl. Takisto môže byť mylné tvrdenie, že je to skutok vykonaný v krajnom emočnom vypätí. A do tretice je nesprávne tvrdenie, že nie každý by samovraždu spáchal.
Všetci sme potenciálnymi samovrahmi. A ten potenciál v poslednej dobe narastá geometrickým radom.
Všetky tri omyly môžem vysvetliť na jedinom príklade. Je situácia, keď sa človek rozhodne pre samovraždu. Naštartuje auto, z výfuku hadicou zavedie do kabíny splodiny, chvíľu čaká a má to za sebou. Tou istou metódou dokážu zísť zo sveta naraz aj štyria.
Čo urobia dvadsiati? Naštartujú auto v zatvorenej garáži. Počet samovrahov závisí aj od plochy garáže, prípadne od počtu áut. Pri viacerých autách si to rozdá so splodinami aj stovka ľudí.
Pri trochu väčšej snahe a vynachádzavosti sa môžu takto odrazu zasamovraždiť aj tisíce ľudí. Ide len o priestor a počet áut. A neroztancujeme žiadne fantazmagórie, keď začneme rádovo uvažovať aj o miliónoch.
Pozrime sa okolo seba. Každý chce auto, skoro každý má auto. Každý ho využíva zmysluplne a veľmi často nezmyselne: na nákup do obchodu vzdialenom sto metrov, na návštevy, na výlety do prírody, na odháňanie nudy, veď sa stačí len povoziť.
Postavte sa na špičky. Možno z nadhľadu zazriete milióny výfukov a ako z nich vychádzajú splodiny. Ešte stále chce niekto tvrdiť, že samovražda je individuálny akt? Že je reakciou v krajnom emočnom vypätí? Že existujú ľudia, ktorí sa k samovražde nikdy neuchýlia? Naivné tvrdenie. Naopak, samovraždu páchame kolektívne, chladnokrvne a každý prikladáme ruku k dielu.
Takže za slovným spojením vhodná doba na samovraždu nehľadajme cynizmus. Cynizmom je skôr počínanie ľudí, ktorí v poslednej dobe bazírujú na zdravej výžive. Akoby sa snažili dožiť sa otravy výfukovými plynmi v plnom zdraví.
