Ja si vytváram oázu spokojnosti na rybách. Nepatrím k tým náruživcom, ktorí pre ryby stratili hlavu. Na ryby chodím sporadicky, vlastne k vode ma vyháňa stres. Čím je väčší, tým častejšie siahnem po udici.
Mám dobrého kamaráta, ktorému som chcel ukázať, ako sa zastavuje čas. Bolo to v dobe, keď ležal v nemocnici. Podozrenie na infarkt.
V nemocnici ho moje lákanie zaujalo, keď prišiel domov, len sľuboval, že pôjde. Nechcel som si pripustiť, že kamarát nechce silónom či muškárskou šnúrou zviazať nohy času. On je skôr typ, ktorý na čas plieska prútom, aby ho bolo čo najviac.
Aj na poslednú rybačku nešiel. Sľúbil, že nabudúce. Trochu ma to mrzelo. Bolo pred búrkou, nad Hornádom šalelo všetko čo malo krídla. Ryby od zvedavosti zhadzovali zo seba šupiny hanblivosti a ukazovali chvosty. Mám úsek, kde rád chodím, je plný zákrut, jám, podomletých stromov a plytčín.
Ryby nejem. Ryby vraciam do vody. Na rybačke mám najradšej súťaženie. Kto je väčší fiškus, ryby či ja. Zvyčajne vyhrávajú ryby. Preto mávam veľkú radosť a srdce sa mi rozbúcha, strácam dych, keď pod prstami pocítim trhnutie, muškárska šnúra sa napne, prút ohne a pstruh predvádza pod hladinou vodné tance.
Na poslednej rybačke ležal čas poviazaný na brehu celé tri hodiny. Bolo mi nádherne. Kus tej krásy, tridsaťdva centimetrov, som vložil do tašky a odniesol kamarátovi. Aby si privoňal k zastavenému času.
Nebol doma. Iba jeho žena, ktorá hystericky kričala a plakala a furt telefonovala. Kamarát mal autohaváriu. Jeho manželku som odviezol do nemocnice a pstruha strčil do mrazničky. Mohol som ho radšej pustiť.
V noci prišli dažde. Potom som sa dozvedel, že aj spokojnosť môže naraziť na skaly a rozbiť sa.
Tá moja narazila na odpad z čističky, ktorý pozabíjal ryby. Tie, ktoré som vytiahol a hodil naspäť, ako aj tie, ktoré boli šikovnejšie ako ja a nikdy som ich nemal na háčiku.
Pre nich sa však zastavil čas navždy. Teraz viem, že aj spokojnosť môže byť zraniteľná.
