Žltá Ruženka (fejtón)

Kráľovná matka, aby zachovala dekórum, a aby zapchala klebetniciach ústa, podľa starého zvyku zavolala sudičky. Prvá babizňa dala dieťaťu meno Ruženka, druhá z nej urobila najkrajšiu devu na svete. Tretia otvárala ústa, kráľ sa zľakol, že bude pýtať peniaze a niečo pod deravý zub, tak rýchlo stareny vyhnal z paláca. Od radosti, ako s nimi vybabral, mu vypadlo načúvacie zariadenie z ucha a tak nepočul, ako ho tretia starena prekliala. No začula to jeho žena.- Och, ty cap kráľovský! Čo si to len vykonal.Do osemnástky času dosť, pomyslel si kráľ. A znovu naháňal kšefty, aby bol ešte bohatší. No čas bežal. A keď sa blížili Ruženkine narodeniny, žena doňho stále dobiedzala. Aby mal od nej pokoj, dal zo zámku odstrániť všetky ostré predmety. A naviac, zavrel dcéru v najvyššej vežičke paláca.- Si spokojná? Už ju nič a nik nepichne.Kráľovná ho od radosti objala a v duchu sa ospravedlňovala, že jej to milenec odpustí. V zámku zavládol smútok. Nikomu sa nič nedarilo. Ani kráľovi kšefty. A naviac, začala premokať strecha. Zavolali opravárov. Jeden mladý objavil princeznú vo veži. Našli v sebe zaľúbenie, našli spoločnú reč i činnosť. Bolo im dobre. Smiali sa od rána do večera. Začul to pán kráľ. Zvedavý vybehol do veže. A čo nevidel? Princezná ležala v posteli s takým niktošom.Zavyl. – Á, kliatba sa naplnila!Od zlosti mu praskla žlč. A keďže nemala kam odtekať, šplhala sa mu po neoholenom strnisku a zo žlče rástli žlté ruže. Obrástol s nimi celý zámok. Aby sa ich zbavili, strihali ich a nosili predávať do hypermarketov. To všetko je pravda pravdúca. Síce princezná už odišla z tohto sveta na starobu, ale hypermarkety sú tu večne.