Abonenti samoty

Spišská Nová Ves je stredne veľké mesto, v ktorom si zmeny nestúpajú dvakrát na chrbát. Každý každého pozná a nájsť si svoje miestečko osamote je trochu problematickejšie ako v anonymite veľkomesta. V podstate máte tri možnosti: zájsť do lesa na Blaumont, sadnúť si do šera kina, alebo vopchať zadok na stoličku v niektorej krčme. Na Blaumont, vŕšok za mestom, sa teperia tí, ktorí vedia čo chcú a ich poslednou dilemou je vybrať si správny strom, na ktorom odvisnú. To našťastie nebol môj prípad. Ani kino mi nevyhovovalo. Spoločné orgie na cudzom nešťastí s happyendom ma nevzrušujú. Ostala mi krčma. Aj keď ich máme nakotených dosť, rozhodovanie do ktorej vojsť, je jednoduché. Vyhráva tá, ktorá je najbližšie od miesta, na ktorom stojíte. Neviem, ako je to inde, ale u nás sú si podobné, sťa by ich jedna mater mala: rovnaký interiér, rovnaká ochota personálu, rovnako vysoké ceny. Jediné čím sa líšia, sú štamgasti. Tí sa držia svojho barového pultu, či stoličky s takou húževnatosťou, akoby s tým miestom mali podpísanú pracovnú dohodu. Prešiel som cez zrekonštruované námestie a na Zimnej ulici vošiel do snack baru. Bar bol plný. Hľadačov pochopenia a samoty. Iba pri jedinom stolíku nikto nesedel. Že som sa zmýlil, som zistil, až keď moje telo pristálo v kresle. Zamrmlal som čosi ako prepáčte, keď odrazu moje oči zaregistrovali nízkeho chlapa, ktorý mohol mať menej ako päťdesiat a viac ako dvadsať rokov a tiež pobavený úsmev na všetkých tvárach zalievačov žiaľu. V tej chvíli som nevedel, ako sa mi vypomstili zanedbané návštevy pohostinských zariadení. Chlap vyzeral, že tu patrí. Naviac mal smutnú tvár, živé oči a málo vína v pohári. Povedal som si, že ho strpím, asi hneď odíde. No opak bol pravdou. Zahryzol sa do mňa silou, o podstate ktorej som sa dozvedel, až keď sme sa porozprávali. - Som Miro Kurila. Si nasratý. Objednaj a budem ti rozprávať vtipy. Samozrejme, klasický príživník. Ani neviem prečo, ale objednal som. Vtipy ma nebavia, tak som mu navrhol, aby radšej rozprával o sebe. - Som požiarnik. - Ihneď sa mi vybavila rozprávka o dráčikovi. - Dobrovoľný. Vždy som ním chcel byť. Aj otec a mama boli. Možno preto. Najprv ako žiak, potom ako člen. Nepretržite až dodnes. Tridsať rokov. Aj ma vyznamenali. - To sa tým živíš? - Nie. Vyučil som sa za stolára v nábytkárskom učilišti v Spišskej Novej Vsi. Na základnej škole som bol slabý žiak. A tretí ročník učňovky som skončil s vyznamenaním. - To sa stáva, - namiešal som trochu irónie, aby mu klesol hrebienok. - Áno, ale pričinil som sa o to sám. Došlo mi, že od nikoho nemôžem čakať pomoc. Po vyučení som si odkrútil trinásť rokov v Novom domove, aby ma po osemdesiatom deviatom medzi prvými vykopli. Zo začiatku, kým sa to vedenie naučilo, trénovalo na takých ako som ja. Nikomu som neprirástol k srdcu, či som tam bol, či nie, nechýbal som im. Potom som striedal zamestnania ako Old Shatterhand kone. Jeden použil a odhodil, za ním druhý, tretí. Čože taký Kurila. Môže byť rád, že je medzi nami. Ale nehnevám sa na nikoho. Ľudia sú už raz takí. Len na mňa pozrú a už vedia, že nemám nárok na dôstojný život. Možno mám napísané na čele, aby ma vycicali, vyžmýkali a potom kopli do zadku. No fígeľ je v tom, že či som zamestnaný alebo nie, požiarnikom ostávam vždy. Pomaly som si privykol, že nesedím pri stole sám. Bral som na vedomie, že oproti mne je akýsi Miro Kurila. Rozprával vášnivo, i keď neustále telo natáčal do meravej, dôstojnej nehybnosti. Malá postava, ktorá z ničoho nič začala, rýchlo aj skončila, aby v zábere vyústila do normálnej hlavy orámovanej ulízanými vlasmi, s nenormálne veľkými modrými očami a hrubými perami. Riedke fúziky ho robili mladším. Ako kontrapunkt bol zvyšok tváre - zbrázdenej, so značkami poníženia, odstrkovania a samoty. Znovu som urobil chybu. Pozeral som mu do očí. Boli živé a dychtivé. Dokázali ma vtiahnuť do svojho sveta, v ktorom svietilo odhodlanie bojovať za rovnocenné miesto medzi ostatnými ľuďmi. No stačil malý okamih nepozornosti a už som bol z modrého sveta vonku, kde prevládala aura, či čo to bolo, ktorá dokázala nechať ľudí voči jeho osudu ľahostajnými. Ba priam vás nabádala, aby ste do neho aspoň ďugli prstami, ak nie priam ho zvalili, či kopli do neho. Verím, že tí, čo ho v živote odstrkovali, nemali žiadne výčitky svedomia. A to z jednoduchého dôvodu. Pozerali mu na tvár a nie do očí. - Bolo nás desať detí. Pri takom množstve chýba dostatok čohokoľvek. Rodičom nič nevyčítam. Boli akí boli. Boli jednoduchí a nestačili na nás. Každý sa musel starať o seba sám. Od detstva som mal rád ľudovú hudbu a tanec. Učil som sa mizerne, no pravidelne som navštevoval tanečný a požiarnický krúžok. Zvíťazili požiarnici, keď som pochopil, že do tanca mi chýba partnerka. Ako tak predo mnou sedel, dokázal som si ho predstaviť. V tesilových nohaviciach, dederónovej košeli, s ulízanými vlasmi, ako ho svrbia nohy, všetci tancujú, iba on jediný prepletá naprázdno. Použil prvú mu prisúdenú abonentku pre vstup do spoločnosti, ktorá ho úplne medzi seba nepustila. Možno to bolelo, ale dalo sa s tým žiť. Mal súrodencov a rodičov. Najprv zomrel otec, v deväťdesiatom druhom matka. Bratia a sestry sa medzitým rozsypali po svete. Musel odísť z bytu. Nikoho nezaujímal a že neskončil na ulici, vďačil náhode. Na mestskom úrade musel zakopnúť o človeka, ktorý mu nepozeral na tvár, ale do očí. Ako sociálny prípad dostal jednoizbový byt. Čašníčka priniesla ďalšie víno. Nedokázal som sa ho striasť a on nedokázal odísť. Ani nemohol. Vykupoval si samotu, ktorú dostal do vienka. - Žijem sám a nechápem ľudí, ktorí sa nudia. - Nehovor, že v tom jednoizbovom byte ťa občas neprepadne. - Smútok hej, ale nuda nie. Zastavia sa za mnou bratia, sestry, teraz už aj ich deti, veľa čítam, počúvam ľudovú hudbu. Ako dobrovoľný požiarnik som skoro na každom divadelnom predstavení. Poznám práčku, varechu, - naklonil sa a šepkal. - Aj vyšívam. Na nudu nemám čas. Uznávam, vie toho viac ako ja, no aj tak zostáva sám. Trošku ma vyviedlo z miery vyšívanie. Ešte som takého chlapa nestretol. Možno sa cez ručné práce množí na ženu. Povyšívané dečky prestreté po nábytku dýchajú náznakom dvoch ľudí, nie jedného. - Prečo si sa neoženil? - spýtal som sa. Človek zvykne klásť hlúpe otázky. Našťastie sa priamej odpovedi vyhol. Musela by vyznieť v rovnakom duchu. I keď mu musela byť táto téma nepríjemná, rozhovoril sa. Rozprával veľa a rýchlo. V tom istom tempe usrkával z pohára. Keď slúžil na vojne v Čechách, zoznámil sa s veliteľovou ženou. Miloval ju a ona chcela decko, aby mužovi dokázala, že nie ona je na vine za ich bezdetné manželstvo. Vytriešťal som na neho okále. Príbeh ako vystrihnutý z bonboniérových románov, ktoré musel prečítať stohy. Neviem, či to bola pravda. Túto príhodu nemusel rozprávať on. Mohlo to za neho urobiť vypité víno, alebo natiahnutá fasáda, potemkinova dedina, ukrývajúca samotu. Nevedel som, či hovorí pravdu. Vlastne som ani nemal záujem to vedieť. Už znovu som mu pozeral na tvár. Prestal ma zaujímať. Myšlienky mi odbiehali domov. Zaplatil som a chvatne sa pobral preč. Ako to už býva, udobrili sme sa a moja samota ostala za dverami. No aj tak som sa vracal myšlienkami k Mirovi Kurilovi, chlapom v krčme, k sebe. My všetci samotu vyhľadávame, keď ju potrebujeme a tak si ju z času na čas predplatíme. Ale on je na ňu odsúdený. Pri tom rozmýšľaní sa mi podarilo predstaviť si jeho veľké modré oči a zapozerať sa do nich. Videl som, ako ho od seba odstrkujeme. Aj napriek hnusu z nás ľudí sa mi tam vtlačilo: To nič, on si poradí aj sám. A dúfam, že to nevyznelo ironicky. Teraz už viem, že sú na svete ľudia, ktorí majú predplatenú samotu. A tiež viem, že na abonentné vstupenky sme im prispeli aj my, ostatní. Títo majitelia samoty sú nám ľahostajní a jediné, čo nás mrzí je, že nám za to ani nepoďakujú.