Bezdomovec

Vyštudoval elektrotechnickú fakultu. S červeným diplomom. Hneď po škole sa oženil. Našiel si prácu v inom meste. Núkali mu aj byt. Ešte za socíku odišiel pracovať do Líbie. Po troch rokoch sa vrátil naspäť. Nenašiel manželku, deti, byt, iba bankové konto. Aj to zívalo prázdnotou.Rozviedli ich. Žena mu bránila v styku s deťmi. Mesto mu neprirástlo k srdcu. Vrátil sa k rodičom. Mal kde bývať. Pokúšal sa začať odznova. Pracoval, kým firma neskrachovala. Peniaze išli na výživné na deti, ktoré nemohol vidieť.Stal sa nezamestnaným. Nevzdával sa a s otcom sa prebíjali, ako sa dalo. Keď sa nedalo, požičali si. Dlhy rástli. Objavil sa exekútor. Otca umiestnili do domova dôchodcov. Stano sa ocitol na ulici. Zo dňa na deň. Tá ulica odrazu vyzerala inak. Od Vianoc si na ňu zvykol a naučil sa žiť. Je tam doteraz. A už to na ňom vidno.Nejde mi o to, aby som hľadal chyby, ktoré urobil. Nejde mi o to, aby som poukazoval na príčiny, ktoré dovedú človeka až na ulicu. Nejde mi o analýzu spoločnosti, ktorá niečo také pripustí. Nejde mi ani o peniaze, ktoré som mu nestrčil do ruky.Ani tie peniaze, ani rozpitvávanie príčin nič neporiešia. Či už v jeho prípade, či v statuse bezdomovcov ako celku.Ide mi o iné. A z toho iného ma až mrazí na chrbte. Deliaca stena medzi domovcami a bezdomovcami je tenulinká ako fólia. Myslíme si, že keď sme na jednej strane, na druhú sa dá dostať ťažko. Ten pocit v nás vyvoláva pocit bezpečia vlastného domova. Asi netušíme, kedy sami stúpime na prvý schodík, ktorý nás hravo zavedie do pekla bez strechy nad hlavou. Do pekla na Zemi, v ktorom už nie je nič. Iba prázdne ruky, apatický pohľad a špina a počasie zažreté do pokožky.Stano stratil domov, ja pocit bezpečia.