- Prečo? Všetci oslavujú.
– Prečo? A čo?
– Príchod Nového roka predsa.
Protiargumenty som v sebe zazipsoval. Chýbala mi chuť vysvetľovať prečo. Ale to prečo ma kopalo do mozgu. Premietal som si moje silvestrovské dni za posledné roky. Zvyčajne končia o pol jedenástej. Na chvíľu ma zo spánku vytrhnú výbuchy, ktoré pretrpím. Starý rok prehodnocujem, čo bolo dobré, poteší, čo bolo zlé, zamrzí. Udalosti prichádzajúceho roka očakávam, nie v predstihu oslavujem.
V duchu som jej dal za pravdu, väčšina vecí sa robí masovo. Ľudia sa masovo vrhnú na Vianoce. Snažia sa byť k sebe dobrí, nežní, chápajúci, odpúšťajúci. Je už individuálne, ako dlho im to vydrží. Snažil som si to všetko vybaviť pred vnútorným zrakom ako film. Videl som masy ľudí okolo slávnostnej večere, masy ľudí pod stromčekmi, masy ľudí so šampanským ako ich dychtivé tváre osvetľujú petardy.
Niečo ma na tom filme zarazilo. Tí ľudia sa podobali na vojakov, policajtov, zdravotnícky personál, hasičov, poľovníkov... chýbala im individualita. U všetkých skupín, čo som spomenul, uniforma pomáha potlačiť osobnosť. Pri výkone týchto profesii je to nevyhnutné. Nerozumiem, prečo si však ľudia obliekajú uniformu aj v civilnom živote.
Možno má niekto záujem, aby ľudia nedávali uniformy zo seba dole a aby bolo čo najviac uniforiem. Ľahšie sa velí ľuďom v uniformách. Poslúchajú. Ľuďom v uniformách sa ľahšie žije. Vedia, či majú spraviť, nemusia rozmýšľať. Rozmýšľanie je asi prepych. Stačí prijímať, čo sa servíruje ako na zlatom podnose. Nebolí to. Pohodlnejšie je musím ako chcem. Musím je prejav uniformity, chcem zase prejav individuality. Uniformita je prijímanie, individualita je hľadanie.
Každý robí, čo mu najviac vyhovuje. Chápem, a už aj to, prečo majú niektorí zreničky rozšírené ako vstupný portál tunela Branisko.
