Dvojník

Áno, je to tak. Dokonca on príde na svet v tom istom okamihu ako my. No ak by som mal byť presný, príde až vtedy, keď nám vystavia rodný list. A už sa nás od tej chvíle nepustí. Ako rastieme my, rastie i náš dvojník. Rastie prvým záznamom u lekára, očkovacím preukazom, zápisom do školy, zdravotným preukazom, vysvedčeniami, vodičským preukazom, evidenčnými listami do sociálnej poisťovne, daňovým priznaním, rôznymi žiadosťami o zamestnanie, vydanie živnostenského listu, o podporu v nezamestnanosti, o poskytnutie pôžičky, o otvorenie účtu v banke...Naozaj nie sme vo svete osamelí. Nemusíme hneď prepadať schizofrénii, ak si priznáme, že existujeme v dvoch rovinách: reálnej a papierovej. Aktivity z reálnej roviny sú predpokladom na rast papierovej. A paradoxom je, že celý život nevedomky proti papierovému dvojníkovi bojujeme, alebo aspoň nadávame. Každú chvíľu hromžíme, ak sa nám nejaký doklad stratí a my musíme namáhavo vybavovať náhradný. Preklíname všetky možné i nemožné úrady a inštitúcie, ak od nás požadujú novú časť nášho papierového dvojníka.Myslím si, žeby sme sa k nemu nemali stavať macošsky. Nikto z nás nie je na svete naveky. Práve v závere nášho života sa naše papierové alter ego prejaví naplno. My už tu nebudeme a on nás zachová v podobe úmrtného listu a poukrýva do archívov všetkých tých úradov a inštitúcii, ktoré sa do nás starali po celý život. Dá sa na to pozerať aj tak.Vždy keď beriem do ruky nejaký doklad, tak mu v duchu poviem: - Čau, kamo, - a už sa na svete necítim tak osamelo.