Žiak Fero (fejtón)

Z ohúrenia mi z úst odkvapla slina. – Fero, ty chodíš do školy?- Áno, - zahanbene sklonil hlavu. – Ale konečne sa mi podarilo prekĺznuť do piatej triedy.Môj údiv bol na mieste. Len si to predstavte. Tridsaťsedem ročný chlap, otec piatich detí a drie lavice na základnej škole.Opatrne po mne zaškúlil. – Čo si o tom myslíš?- Že si sprostý. Čo iné?Vzdychol si. – Jasné, aj ty si ako ostatní. – Potom po mne hodil vzdorovitý pohľad. – Veru tak, rozmýšľaš zotrvačne. Hneď povieš, že na vine je žiak. Lenže pravda je trochu iná.Mávol som rukou. – Ty to chceš zvaliť na systém výučby. To poznáme. – Napriek mojim slovám som bol zvedavý na anabázu školopovinnej dochádzky kamaráta Fera. A on mi ju vyjavil.- Najväčšou prekážkou je, keď sa v triede zrazíš s blbcom. Poviem ti, je to hotová pohroma, ak niekto robí prácu, na ktorú nemá.- Tak pomaly, - zavrátil som ho. – Azda chceš tvrdiť, že vaši učitelia sú nekvalifikovaní?- To nie. Majú vychodené školy, ale to nestačí. Ako ten. Učí telocvik. Boh vie, prečo sa na to dal. Je malý, tučný, neobratný. A ja som mal, za tie desaťročia čo ma nechával prepadnúť, v triede najvyšší výskok, najdlhší skok do diaľky, najlepší čas v behu cez prekážky.Pokrútil som hlavou. – Aj tak si sprostý. Nepochopil si, že učiteľ žiakov nerozvíja, on ich mení na svoj obraz. Kým si to nevtesnáš do hlavy, budeš večným študentom. Hádam až do smrti. V živote to tak chodí.Fero odišiel zadumaný. Asi som mu nasadil do školáckej hlavy chrobáka.