Zvedavci (fejtón)

S úľavou som si vydýchol, že nie som objektom ich záujmu. Skontroloval som čas na hodinkách. Meškal som. Zodpovednosť ma prinútila vykročiť. Ale ďalší krok som neurobil. Moje telo opantalo čudné chvenie, vzrušenie zo situácie. Prešiel som na druhú stranu križovatky. Bol tam lepší výhľad a bezpečnejšie. Policajti pracovali ako profesionáli. Mlčky a systematicky. Prehodili si telá cez múr a zmizli na cintoríne. Asi tak musia, i keď bola brána otvorená. Urobili to tak rýchle, že sa mi na chvíľu zdalo, že sa mi to všetko sníva. Ale zaparkované auto mi pripomenulo, že je to realita.Ani som si nevedel predstaviť, čoho svedkom sa stávam. Okolie naberalo modročierny nádych, po ulici sa pohybovali chlapi v čiernych vestách s odistenými zbraňami. To ma prinútilo vytiahnuť vreckovku a utrieť si slinu, čo mi vytekala z otvorených úst.Najlepšie na tom bolo, že som v tejto situácii nezostal sám. Sťa zo zeme sa vynárali spriaznené duše. Ani som sa nenazdala a už sme vytvorili dav.- Čo sa tu robí? – vyzvedal jeden chlap.- Neviem. Pribehli, preskočili múr...- Jasné, nacvičujú akciu.Chlapove slová vyvrátilo ďalšie auto plné policajtov. A za ním tretie. Teraz bolo jasné aj najväčšiemu skeptikovi, že situácia je viac ako vážna.- Chytajú väzňov, čo ušli včera... - dychčala jedna staršia pani.- Netárajte! – oboril sa na ňu tučný chlap. – Žiadni väzni. To si vybavujú účty mafie.Ktosi sa zasmial.- Kdeže! Nepočuli ste o tom vrahovi? Znásilňuje ženy a potom ich štvrtí. Policajti kvôli tomu majú prísť o prémie, tak sa rozhodli, že vrahovi stupia na krk.Odrazu sme stíchli. Na scénu sa vrútilo pohrebné auto.- No nazdar! – zvolal anonym z davu šťastne. – Budú aj mŕtvoly.Chlap z pohrebnej služby je môj kamarát. Pretlačil som sa cez dav a dostal k služobnému vchodu. – Nazdar, - pozdravil som kamaráta.- Čo sa tu deje?Kamarát unavene mávol rukou. – Dofrasa, zabudli sme v smútočnej sieni zatvoriť dvere a spustilo sa poplašné zariadenie.Odchádzal som sklamaný, no ľuďom som nič nepovedal. Aj tak by mi neverili