Dôchodcovia (fejtón)

- Koniec sveta?- Nie, začiatok života. Stal som sa dôchodcom.Veľa nechýbalo, aby si Stáza od zlosti neodpľula. Aspoň hnevlivo po ňom zagánila očami. – Tak sa pobaľ a zmizni mi z očí.Fero si od prekvapenia musel sadnúť. Mal smolu, že do hrnca s vyvareným prádlom. Veru, týmto si ženu nenaklonil. – Ako to hovoríš, Stázička, kozička? Takto ty na svojho mužíčka?- Áno, takto, - durdila sa. – Veď čo už teraz z teba mám? – Hneď si aj odpovedala. – Verabože nič. Len oštaru. Ber sa ty za nejakou hlupaňou, ktorá sa bude o teba starať. Kvôli tebe si neskazím zvyšok života.Fero klesol na kolená a zdvihol prosebne ruky. – Žena moja jediná, spamätaj sa! Toľké roky sme spolu, kŕdeľ detí vychovali, všetky režimy preskákali a ty teraz zatiahneš takúto. – Dobrosrdečne, dvoma fackami, ju ponúkol, aby si ho vypočula. – Pozri, Stáza, štyridsať rokov som chodil do roboty...- Aj iní chodili.- Áno, ale mňa to nebavilo. Musel som, aby sme mali peniaze. A konečne som sa dočkal. Už nemusím nič. Len čakať na dôchodok. Ani prstom nepohnem a grošíky prídu samé.- A má byť? – nevrlo sa spýtala Stáza. – Nemám čas. Robota čaká.- Bude nám sveta žiť. Len teraz budeme vychutnávať život. Doženieme, čo sme kvôli zamestnaniu zanedbali: denne sa budeme milovať, do sýtosti sa vyspíme, budeme spoznávať svet...Stáza mávla rukou. – Ho... hoj, nič nebudeme.- A to už prečo?- Dôchodok je ako kotva. Malý a ťažký. Nedovolí nám vyskakovať. On len ťahá dolu, do hrobu.Fero vyronil slzu. – Tak to nám prichodí rovno umrieť.- Veru, spoločnosti sme len na oštaru. Čím skôr sa poberieme, tým väčšiu radosť ľuďom urobíme.A tak Fero čaká. Boh vie, či na smrť, či na zvýšenie dôchodku.