Letáky (fejtón)

Milujem svoju poštovú schránku. Je to akási pupočná šnúra so svetom a ľuďmi. Podľa obsahu v nej viem, ako na tom som. Či ma ľudia majú radi, či som im ľahostajný.Moja schránka mi hovorí, že mám aj tajných priateľov. Nepoznám ich a čuduj sa svete oni mňa áno. Neprejde deň, aby sa mi neprihlásili. Sú dni keď mám schránku napchatú do prasknutia. Zakaždým ma to dojme až k slzám.Lenže nie som sám. Aj susedia sú na tom podobne. Aj oni majú v očiach slzy. Hnevu. Keď otvoria schránku a vypadne z nej na zem hŕba reklamných a propagačných letákov. Z huby im vyliezajú nadávky. Presne toľko nadávok, koľko je letákov.Hlupáci! Nie aby sa tešili, že si na nich niekto spomenie. Dokonca sú to takí ignoranti, že si letáky ani neprečítajú. Dokonca spadnuté nezdvihnú, len do nich kopnú a nechajú tak. Netešia sa, že majú utajených priateľov, len hundrú, že je to drzosť, takto ich obťažovať. Vietor sa k nim pridá, letáky, plné teplých ľudských slov a bohatého významu, lietajú po uliciach, až to na nich vyzerá ako na smetisku.Ja som iný. Beriem celý obsah schránky domov. Tiež ich nečítam, ale mám nimi zapratanú jednu izbu. Doma mi nadávajú, že som blázon, ale ja len nechcem uraziť neznámych priateľov. Určite to má zmysel čo robia. A minule som na to prišiel.S deťmi sme sa po dlhej dobe vybrali do lesa. Síce sme les nenašli, ale aspoň sme sa prešli. Deti doma plakali, že sa stromy stratili. Darmo som im vysvetľoval, že buď máme stromy alebo reklamné plagáty. Nepovolili a tak mi neostávalo nič iné, iba celú noc z letákov vystrihovať stromy. Našťastie som ich odložil dosť a tak som vyrobil celý les. Takto je z nich aspoň nejaký úžitok.