Mudráci a hlupáci (fejtón)

- Ahoj, kamarát, - pozdravil ma mudrák. – Dlho sme sa nevideli. Čo porábaš?Povedal som mu, kde som zamestnaný. Len si odpľul. – V dnešnej dobe? Si hlupák! – Bola to prvá skica môjho charakteru. Pokračoval. – Len sa na seba pozri!Poslúchol som ho. Videl som popraskané topánky, desaťročné nohavice, deravý sveter a nahmatal som si čerstvo oholenú tvár a v nej unavený výzor. Očami som opáčil kamaráta. Bol ako zo škatuľky, ktorú otvoríte a vytiahnete z nej papagája – červené sako, zelené nohavice, žltá kravata a na tvári spokojnosť a optimizmus.- Darí sa ti.- Si píš! Stačí pohnúť rozumom. Mám stavebnú firmu.- Ty? Veď si si niekedy nevedel zarobiť ani na slanú vodu. Nikde ťa nechceli zamestnať, lebo múry, čo si ráno postavil, popoludní spadli.- Chyba nebola vo mne, aleže vo vedení podniku stáli hlupáci. A stačí tak málo. Zmeniť iba postup. Nevstávam ráno ale popoludní. Potom nemá kedy spadnúť.Od údivu som zapískal. Bolo to jednoduché a zároveň geniálne. Bol jednoducho mudrák.Večer, keď som sa vrátil domov, čakala ma manželka. – Kde si bol?- Pomáhať jednej vdove s piatimi deťmi. Včera sa zastavila, potrebovala pomôcť...- Si hlupák. Pochopila by som, keby si pil, šiel za ľahkou ženskou, či hral karty. Ale toto? To ti neodpustím. Zmizni mi z očí!Neostalo mi nič iné, len sa uchýliť k rodičom. Lenže ma odmietli prijať. Nebudú chovať hlupáka, ktorého nechce ani vlastná manželka.Bola už noc. Blúdil som po meste. Sám. Nazeral som do osvetlených okien a predstavoval si, že za každým je mudrák. Spokojne si sedí v teple a svetle, obklopený najbližšou rodinou. Trochu som im závidel ich pohodlný život.Neľahko sa žije hlupákovi medzi mudrákmi. Neviem, či som sám, alebo je nás viac.