Nečakaná pomoc (fejtón)

- Anciáša tvojho! – zrevala. – To hráš na plný či prázdny žalúdok?!Až teraz Ferino zmĺkol a pozrel očami, v ktorých mal zapichnuté otázniky. – Čo je to jesť, drahá?Jeho žena sa vyvalila do jedinej pohovky a nohy vyložila na stolík. – Keď si doteraz neochutnal, už tú slasť nezažiješ. Vyhodili ma z roboty.Ferino na ňu nenakričal, že vraj preto, lebo chodila do práce neskoro, že sa cez pracovnú dobu opíjala, že nedajbože vstúpila do odborov, alebo nebola po vôli šéfovi. Veru, Fero jej nič nevyčítal, iba zovrel vyschnutými prstami hudobný nástroj a opäť doň začal fúkať. Nemal brucho, nemal svaly, ani sadlo na ňom nebolo, ale pary mal za troch. Utešene vyhrával, no iba do chvíle, kým mu manželka nevytrhla z huby trúbku aj s umelým chrupom.- Moje zuby, - zašušlal a vystrel ruky.- Čo sa vzrušuješ? K ničomu ti nie sú.Smutne na ňu hľadel. Vzdychla. – Anciáša tvojho, dvíhaj zadok a zabezpeč rodinu.Ferino zbalil trúbku a na pár dní sa stratil. Keď sa ukázal, žiaril. Jeho žena naopak, vyzerala ako prieklepový papier. Aj hlas mala priesvitný.- Ferino, čoskoro je po mne. Zachráň ma!Fero hodil na stôl päťdesiat korún.- Ako sa ti to podarilo? Dobrí ľudia, že?- Kdeže! Ani dobrí, ani zlí, ani vláda, ani rodina...- Ty si kradol.- Nie, drahá. Pomohol nám nebožtík. Hral som na pohrebe. Ešte šťastie, že skonal, inak by sme skapali my.