Nespokojný Fero (fejtón)

Nemám rád, ak sú moji priatelia nespokojní, tobôž ak kvôli mne. Nuž som k nemu utekal.- Á, to si ty, - privítal ma pri dverách. Na tvári mu chýbal úsmev. – Tak poď ďalej, keď si už prišiel.- Fero, čo je s tebou? Pred chvíľou si mi telefonoval, že sa neukážem. Aký som to kamarát.Mávol rukou. – Priatelia odtiaľ potiaľ. Aj moja rodina potrebuje súkromie. No keď si už tu, tak ťa nevyhodím. Usadili sme sa v obývačke. Fero sedel a od nervozity mu podskakovala noha.- Ferinko, čo sa s tebou deje? Stalo sa niečo?- Nie. Vlastne hej, stalo. Povedz mi, neštve ťa, že najprv je ráno a až potom deň? Mňa ide z toho poraziť. – Pokrútil hlavou. – Prečo by nemohlo byť ráno na konci dňa, há?!- Lebo je to raz tak. Niektoré veci sa nedajú ovplyvniť.- To je teda svinstvo. A podvod k tomu. Pamätáš sa, ako som chcel dcéru. Ľudia radili, čo treba urobiť a teraz sa musím pozerať na malého Ferinka.- Fero, netáraj, máš aj dcéru.- Hej, ale ako druhé dieťa. Vtedy som zasa túžil po synovi.Do obývačky vošla Ferova manželka. Milé stvorenie. Ponúkla nás kávou a koláčmi. Poďakoval som, Fero naopak tíško po nej gánil. Keď odišla, šepkal mi do ucha.- Videl si ju? Videl?! No povedz, čo je to za život, žiť s takou ženskou.- Fero, veď máš najlepšiu ženu na svete.Zamračil sa. – Tá jej dobrota mi lezie na nervy. Oženiť sa s nejakou ježibabou, to by bol život! – od slasti až zamľaskal.Znechutil ma. Pobral som sa domov. V dverách do mňa vrazil posledný klinec. – Vieš, nebaví ma žiť. Je to k ničomu.Ležal som doma na gauči a rozmýšľal. Čudný človek ten Fero. Večne nespokojný. Ani smrť ho nevykúpi. Keď zomrie, na just určite bude mať práve chuť žiť.