Pomáhať sa neoplatí (fejtón)

Vystriehol som si ho, keď dobre tri hodiny krúžil okolo domu, v ktorom býval a nie a nie vojsť. Prikradol som sa k nemu odzadu a objal ho okolo pliec. Skoro skolaboval. Od strachu sa nemohol ani ozvať. Tak som ho stiahol do najbližšej putiky. Bol zaskočený, nekládol mi odpor. Zaliezli sme do najtmavšieho kúta. Najprv som doňho vlial päť borovičiek. Zabrali. Ožil. Na bledej tvári sa mu objavili červené fľaky. Usmial som sa, aby vedel, že mám priateľské úmysly.- Prepáč, Alino, ale už sa nemôžem pozerať, ako chradneš. Ty hádam čoskoro umrieš.-Dal by Boh.Povedal to s takou bolesťou v hlase, že som sa v duchu zaprisahal, že mu musím pomôcť bez ohľadu na obete. – Čo je ti. Si chorý?- Prepracovaný,- zašepkal a v očiach sa mu zaligotali slzy.Pohladkal som ho po hlave a objednal ďalšie borovičky. – Mal by si sa šetriť. Ak budeš drieť ako kôň, zničíš sa. To ťa núti žena?Prikývol. – Ale ani ona sa nešetrí a vrhá sa do roboty ako divá. Priznávam, mohli by sme aj pomenej... No neviem ju zastaviť. Nepozerá na náš vek, na nič. – Zakvačil sa mi do rukáva. – Už mám toho plné zuby. Som na konci so silami. Ani domov sa mi... – Strhol sa, pozrel na hodinky, zaujúkal a už sa aj hnal.Zobralo ma to, čo vám budem klamať. Rozmýšľal som a veru aj niečo vydumal. Rozhodol som sa, že ho musím prinútiť užívať si život. Vniesť trochu radosti do všedných dní. Tak som šiel k nim domov a vypýtal ho od manželky. Nebola nadšená, zazerala na mňa, aj na Alina, no nakoniec privolila.- Kam ideme? – bol zvedavý Alino. Dokonca ožil.- Je to prekvapenie.Jednoznačne som v ňom vzbudil zvedavosť. Nedávno u nás otvorili masážny salón. Babky z nášho mesta ho volajú bordel. Ale na pomenovaní nezáleží.Dnu sme sa usadili, hrala tlmená hudba, svietilo intímne osvetlenie. Aj mŕtvy by tu ožil. Všetko išlo podľa plánu, kým sa nevynorili obnažené pracovníčky. Chlipne som sa oblizol. Bol som nedočkavý a tak som zavrčal na Alina.- Vyber si jednu. Keď chceš, aj dve. Platím ja. Som kamoš.Alino zdrevenel. Pomaly sa postavil. V očiach mu horeli ohne šialenstva. – Si sviňa a nie kamarát! – Rozohnal sa a jednu mi zavesil do zubov. A už ho nebolo.Neskôr som dostal list. Od bývalého kamaráta Alina. Na moju adresu sa zniesla znôška nadávok, kompletný slovník vulgarizmov. Až na záver listu som objavil normálnu vetu. Vraj ani najväčší surovec neprinesie chorému na cukrovku škatuľku sladkostí. A ja som mu pod nos pchal rovno dve. Ďalej už nemôže písať, ešte by mi chcel nadávať, no manželka naňho roztúžene volá... Tu list skončil.Veru, pomáhať sa neoplatí.