Spevokol (fejtón)

Tak vznikol náš spevokol. Keď sme si uvedomili, že spievame dosť dlho, že sme vlastne vytvorili tradíciu, dospeli sme k názoru, že náš spevokol musíme zorganizovať. Zvolali sme schôdzu. Do krčmy, kde inde. Ako prvý a jediný rečník vystúpil Fero.- Priatelia, - povedal, - takto to ďalej ísť nemôže. Po uliciach sa potácame opito a neorganizovane. Chybou je, že nemáme hlavu, ktorá by nás riadila.Odmenili sme ho potleskom a novou rundou. – Čo navrhuješ? – spýtal som sa ho.- Ustanovme funkciu a dosaďme do nej človeka.Opäť sme si vypili a dumali. Ktosi navrhol, že hlavou bude kapelník. Kapelu sme nemali, tak padol návrh na riaditeľa. Nechceli sme sa dať riadiť, tak to mal byť predseda. Nepozdávalo sa nám to. Pri našej činnosti sme nesedeli, my sme sa potácali.- A čo tak prezident spevokolu? – navrhol Fero.Ktosi pyskoval, že máme prezidenta štátu, odborov, aj v súkromných firmách, že na Slovensku je viac prezidentov ako ľudí, no my ostatní sme nenamietali, lebo sa nám už plietli jazyky. A mať o jedného prezidenta viac, na tom nezáležalo. Potom sme vyberali adepta. Voľba padla na Fera. Zvolili sme ho jednohlasne. A potom ako jeden opili. Po ceste domov sme jednohlasne spievali.Dlho sme sa z nového prezidenta netešili. Fero sa zmenil. Začal sa nafukovať, rozkazovať, nadávať, ponižovať, piť chcel len on. Vyzeral celkom ako naše manželky. Na nás nechal len spev. A spievať so suchou hubou sa nedá. Nedali sme sa a zvrhli ho. Niekto hovoril, že sme urobili puč, ale punč chutí inak. Pili sme a občas mrkli pod stôl, kde ležal zvrhnutý prezident. Aj sme si doňho kopli. Mohli sme si to dovoliť, keď už nemal moc.A teraz sme bez prezidenta. Potácame sa po ulici ako ovce bez baču. Každý pije čo chce a kedy chce a kde chce, spieva, čo mu prinesie slina na jazyk. Ale čo je najhoršie, už sa stretávame, každý v inú hodinu. Už nie sme spevokol, ale iba osamelí ožrani, ktorí blúdia po meste a mečia, kým im ktosi nedá po papuli. Škoda nášho spevokolu.