Vták Fero (fejtón)

- Fero, preskočilo ti? Keď ma spoznal, už len plakal. Objal ma a v tom okamihu som mal celé plece mokré. Pohladkal som ho po hlave.- Čo ti je, ty trdlo?- Musím si vypiť. Vošli sme do výčapu. Bolo mi jasné, že kamarát Fero má rozsypanú osobnosť a chce ju zlepiť dohromady chľastom.- Fero, nerob hlúposti! Bude ti ešte horšie.- Nerob si starosti. Som šťastný človek. I keď aj trochu nešťastný.Vzdychol som si. – Veď práve! Človek pri zmysloch je buď v jednom alebo druhom stave.Chcel vyzerať ako ja, tak si tiež vzdychol. – Bohvie, kde sú moje zmysly a nezmysly.- Fero, tak dosť! – zrúkol som naňho.- Čo dosť, aké dosť. A nevolaj ma Fero. Som Holub.Prestalo ma to baviť. Diagnóza bola jasná. Privolal som čašníka, aby zavolal na psychiatriu. Až moja požiadavka prinútila Fera konať racionálne.- Prestaň! Všetko vysvetlím. My, Slováci, sme holubičí národ. Ja som Slovák a po včerajších skúsenostiach aj najväčší holub na svete.- Nerozumiem. - Včera zastavilo auto pred domom. S cudzincami. Vraj ho majú pokazené. Prišlo mi ich ľúto. Postávali na ulici v nečase, nuž som ich pozval dnu a ja som sa šprtal v ich aute. Celú noc. Hostia medzitým vyžrali chladničku aj komoru, žena nestačila dopĺňať zásoby. Málilo sa im. Ponúkli sa aj mojou manželkou. Keď ráno odchádzali, každý z nich si zobral nejakú maličkosť z bytu. Na pamiatku. – Odmlčal sa. Pozrel na mňa. – A aby som neobišiel ani ja na sucho, tak ma stĺkli. – Potom sklopil zrak.Pohladkal som ho po hlave. – Ach, ty môj holúbok,- utešoval som ho a zavolal čašníka. Na vtákov treba ísť takto. Objednal som ďalšiu rundu, kým bol kamarát Fero ochotný platiť.