Záhradka (fejtón)

Zjavne bola táto jednoduchá žena zo svetlej budúcnosti zronená. Ferovi bolo manželky ľúto. Chcel ju utešiť, nuž si k nej prisadol a nežne ju objal. Keď vstala zo zeme a šúchala si odretý lakeť, mrmlala.- Keď si poriadny chlap, hlava rodiny, vysekáš nás z toho útočiaceho a dotieravého blahobytu.To bolo slovo do bitky. Vo Ferovi sa prebudila bojová povaha. Keďže mal malú hlavu, rozmýšľal iba chvíľu a hneď naďabil na riešenie. Jedného dňa odviedol ženu na druhý koniec mesta. Rozpriahol ruky.- Hľa, tu je naša záchrana.Ferova žena vyvalila jedno oko, i druhé, ba aj sa vyzula, aby mohla zízať kurími okami. No nič nevidela.Fero ju poúčal. – Neboj, nedám nám zahynúť sľubovanou hojnosťou. Tu budeme mať záhradku, v ktorej si vypestujeme, čo potrebujeme a tak prežijeme túto dobu a dočkáme sa normálnych dní. – Jeho žena bola dojatá a neubránila sa slzám. – Nestoj na chodníku, bež na záhradku a tam rumádzgaj!Žena plakala, Fero ju postrkoval a hneď za ňou sadil zeleninu. Takto hneď v prvý deň obrobili celú záhradku. Boli starostlivými záhradkármi. Okopávali, plašili vtákov a polievali. Keď žena zo seba nevydolovala ani slzu, použil Fero donucovacie prostriedky: bil ju, rozprával rozprávky a keď nič nezaberalo, ukázal jej fotografie členov parlamentu. To zakaždým spustila hotovú riavu. Aj do sudov nachytali. A zelenina rástla a rástla a Ferovci dreli a dreli a poslanci priberali a priberali.Šťastná to krajina. Ľudí v nej napĺňala nádej. Fera so ženou, že raz prídu normálne dni a politikov, že sa nič nezmení do ich smrti a ešte nejaký čas potom.