Anarchokapitalizmus, často označovaný skratkou "ancap", alebo “ankap”, je pre mnohých kontroverzným a radikálnym politickým a ekonomickým smerom. Vyznačuje sa absenciou štátnej moci a dôrazom na trhové sily a individuálnu slobodu.
Anarchokapitalizmus v skratke spočíva v presvedčení, že všetky formy násilia a nútenia by mali byť vylúčené zo spoločnosti a nahradené dobrovoľnými dohodami a trhovými mechanizmami. To znamená, že by nemala byť žiadna štátna moc, ktorá by regulovala, vyberala dane, alebo inak zasahovala do ekonomiky. Zdôrazňuje sa, že jedinou legitímnou formou moci by mala byť ochrana osobnej slobody a vlastníctva.
Centrálne Plánovanie a Ekonomická Kalkulácia
Jedným z hlavných argumentov anarchokapitalizmu je to, že centrálny plán, či už vo forme socialistického hospodárstva alebo inej silnej regulácie trhu, nemôže efektívne alokovať zdroje a riešiť hospodárske otázky. Táto myšlienka je inšpirovaná slávnym článkom rakúskeho ekonóma Ludwiga von Misesa z roku 1920 s názvom "Economic Calculation Problem as a critique of socialism".
Mises argumentoval, že v centrálnom plánovaní je nemožné efektívne určiť ceny a alokovať zdroje, pretože v ňom neexistuje žiadna skutočná trhová konkurencia a mechanizmy, ktoré by umožnili zisťovanie preferencií spotrebiteľov a hodnotu tovarov a služieb. Bez trhových cien a trhových mechanizmov skrátka nie je možné vedieť, čo vyrábať, ako to vyrábať a pre koho to vyrábať.
Anarchokapitalisti tvrdia, že v decentralizovanom systéme, kde by boli trhy a dobrovoľné dohody boli základnými atribútmi fungovania spoločnosti, by mechanizmus na stanovenie cien a alokáciu zdrojov existoval výhradne na základe individuálnych preferencií. Podľa nich by práve takýto systém viedol k efektívnemu využívaniu zdrojov a lepšiemu uspokojovaniu potrieb spoločnosti.
Aj keď sa nič také ako anarchistická politika viesť nedá, anarchokapitalizmus vie byť zaujímavým ekonomickým systémom a filozofickým smerom práve z hľadiska ekonómie – to, v čom si ide ruka v ruke s libertariánmi a myšlienkou zoštíhlovania štátu ako takej je totiž práve nemožnosť ekonomickej kalkulácie v centrálnom plánovaní.
A práve v tejto sérii článkov si prepojíme libertariánov, klasických ekonómov, anarchokapitalistov a dôležitosť zoštíhlovania štátu pri hospodárskom raste a ekonomickej prosperite. Poďme teda na to!
Problém ekonomickej kalkulácie očami jednotlivca
Keďže sa v tejto sérii článkov odvolávame hlavne na ekonomickú kalkuláciu, myslím si, že táto téma si zaslúži ešte jedno rozšírenie, pretože je skutočne absolútne kľúčová. Doteraz sme sa na problém ekonomickej kalkulácie pozerali len z pohľadu centrálneho plánovača; ale chcel by som ešte ukázať, ako vyzerajú dôsledky nemožnosti ekonomickej kalkulácie v centrálnom plánovaní z pohľadu jeho subjektov.
Kľúčovým bodom, ktorý si treba uvedomiť, je, že každý jednotlivec má obmedzené zdroje, ktoré používa na uspokojovanie svojich potrieb. Tieto potreby môžu byť úplne ľubovoľné – materiálne, duchovné, pôžitkárske, asketické; v každom prípade však prioritu týchto potrieb vždy najlepšie pozná dotyčný človek. Nikto nemôže vo všetkej všeobecnosti rozhodnúť za druhého, čo ho urobí šťastným kompetentnejšie, ako on sám. Samozrejme, niekedy sa môže stať, že si jednotlivec na uspokojenie svojich potrieb zvolí nesprávne prostriedky, takže výsledok nezodpovedá tomu, čo pôvodne zamýšľal. Rovnako ako je možné, že niekto iný si mohol vybrať vhodné prostriedky na dosiahnutie toho istého cieľa. Bohužiaľ, to však určite nikdy nemôžeme s istotou povedať vopred, a dokonca aj spätne to môžeme posúdiť len za predpokladu, že poznáme skutočné (nie len deklarované alebo odhadované) ciele danej osoby, čo v zásade nikdy nemôžeme s istotou vedieť.
Absolútne zásadným poznatkom teda je, že nikto nemôže spravidla rozhodnúť za druhého tak dobre, ako by to urobil on sám – a hoci sa občas môže stať, že rozhodnutie vyjde, v žiadnom prípade to nikto nemôže vedieť vopred, a vlastne ani s istotou neskôr, takže je to vždy hra s kartami.
Princípy, ktoré tento posledný článok našej série stručne rozoberá, sú konkrétne obsahom celoživotného diela rakúskeho ekonóma Ludwiga von Mises – jeho kniha sa volá Ľudské jednanie (Human Action) a je jedným zo základných diel ekonomickej teórie, pretože myšlienky v nej obsiahnuté sú nevyhnutné pre skutočné pochopenie ekonómie ako vedy. A nie len ako disciplíny založenej na tom, čo je práve moderné a žiadúce pre spoločenskú a politickú požiadavku danej chvíle.
Ako nám už Mises napovedal, každý z nás teda zo zdrojov, ktoré má k dispozícii, uspokojí tie potreby, ktoré sa mu zdajú byť najnaliehavejšie – tak je to vždy bez výnimky, nevyžaduje sa žiadny model dokonale racionálneho a informovaného jednotlivca. V praxi to znamená, že berieme svoje zdroje a svoj čas a nakladáme s nimi podľa vlastného uváženia. Kupujeme to, čo sa nám zdá najlepšie, robíme to, čo považujeme za najvhodnejšie na dosiahnutie svojich cieľov. A áno, aj feťák, ktorý si ide streliť ďalšiu dávku alebo obézny človek, ktorý si ide kúpiť ďalší zákusok robí iba to, čo považuje za najlepší prostriedok na dosiahnutie svojich cieľov – a nikto z nás nemôže s istotou povedať, že je to zlé, pretože nevieme, aké sú ciele daného človeka – a aj keby sme ich vedeli, neprináleží nám ich akokoľvek hodnotiť alebo ich považovať za objektívne horšie ako naše vlastné.
Veľký pozor na veľký štát!
Čo sa však stane, keď niekto (a zvyčajne je to štát) jednotlivcovi odoberie časť jeho zdrojov a použije ich spôsobom, ktorý niekto iný považuje za najlepší? V ideálnom prípade, čo je veľmi nepravdepodobné, zasiahne práve to, čo si jednotlivec aj tak chce kúpiť, čím nepoškodí, ale ani nepomôže. V iných prípadoch dostane za svoje peniaze niečo, čo by radšej získal inak, keby to bolo ponechané na jeho voľbu. Presne takto fungujú dane.
Regulácie majú veľmi podobný účinok ako dane. Ich účelom je údajne "pomôcť obyčajným ľuďom" tým, že niekde obmedzia niečiu voľbu.
Pravda je však taká, že po zahrnutí všetkých účinkov regulácie v najlepšom prípade pomáhajú určitej skupine ľudí na úkor iných – v typickom prípade škodia skupine, ktorej majú prospieť, alebo sa dá zistiť, že škodia prakticky všetkým. Klasickým a azda najbežnejším príkladom regulácií, ktorých cieľom je "pomôcť chudobným", sú najrôznejšie kontroly kvality tovaru, ktoré majú chrániť chudobných zákazníkov pred tým, aby im obchodníci predávali "šmejdy". Aj keď takáto regulácia skutočne splní svoj účel bez dodatočných vedľajších účinkov a jednoducho vyčistí trh od nekvalitných výrobkov, určite nezníži cenu kvalitného tovaru (ba naopak, môže ju aj zvýšiť, pretože tí, ktorí si kúpili menej kvalitné výrobky, sú teraz nútení kupovať kvalitnejšie, takže sa zvýši dopyt a tým aj cena), takže údajne sa pomôže najmä chudobným, pretože tí boli len zbavení možnosti lacno kupovať nekvalitný tovar, takže si namiesto "šmejdu" často nemôžu dovoliť vôbec nič. Niektorí môžu namietať, že táto situácia ich "núti" počkať a kúpiť si niečo lepšie neskôr namiesto toho, aby kupovali horšie veci, ale to nás privádza presne k tomu, čo bolo uvedené na začiatku – nikto nemôže rozhodnúť za týchto jednotlivcov lepšie ako oni sami, či je pre nich výhodnejšie najprv nemať nič, aby si potom mohli kúpiť niečo kvalitnejšie, než mať stále aspoň tovar nižšej kvality (so všetkými nevýhodami, ktoré z toho vyplývajú).
Ďalšou námietkou proti centrálnemu plánovaniu (a teda aj proti voľnému trhu) je prerozdeľovanie bohatstva. Konkrétne ide o to, že vraj niektoré služby majú platiť bohatí chudobným. To však vôbec nič nemení na vyššie uvedenom – a teda, že pre chudobných by bolo oveľa lepšie, keby im bohatí dali peniaze priamo a oni by si vybrali, čo si za ne kúpia, a nie aby o tom rozhodoval niekto iný, ak teda vôbec pripustíme nejaké nemorálne a ohavné povinné prerozdeľovanie.
Čo je však hlavné, tak celé nútené prerozdeľovanie nemá veľký zmysel, pretože bohatstvo na voľnom trhu je mierou toho, koľko kto urobil pre iných podľa ich vlastného hodnotového rebríčka. Na druhej strane direktívne prerozdeľovanie (a akékoľvek nútené deformácie trhu, nielen štátne, hoci to je zďaleka najčastejšie) zvýhodňuje jednotlivcov menej užitočných pre ostatných na úkor tých užitočnejších.
Ako skúšku pochopenia problematiky si každý čitateľ môže skúsiť sám vyvrátiť obľúbený argument “etatistov”, teda zástancov silného štátu: "Keby štát neplatil za to či ono, ľudia by na to dobrovoľne nedávali peniaze." Prečo táto veta nikdy nemôže byť platným argumentom za zachovanie (silného) štátu?
Záver
Anarchokapitalisti a hlavne anarchokapitalisitkcí ekonómovia nám priniesli mnoho alternatívnych pohľadov na to, ako by mohla spoločnosť fungovať. Dôraz tohto filozofického smeru na individuálnu slobodu a dobrovoľné dohody podčiarkuje dôležitosť nezasahovania štátu do ekonomiky a občianskych slobôd. Aj keď tento smer nespočíva v politických štruktúrach, jedna vec je jasná – poukazuje na zásadnú pravdu – nemožnosť ekonomickej kalkulácie v centrálnom plánovaní.
Hlavným prínosom anarchokapitalizmu je jeho schopnosť otvoriť diskusiu o efektívnosti rôznych foriem ekonomického riadenia. Námietky voči centrálnej regulácii a plánovaniu, zdôrazňujúce nedostatky spojené s určovaním cien a alokáciou zdrojov, nás nútia zvažovať, či existujú lepšie spôsoby, ako dosiahnuť prosperitu, hospodársky rast a efektívnosť v spoločnosti.
Či už sme anarchokapitalisti, libertariáni, umiernení klasickí liberáli alebo iba zástancovia zoštíhľovania štátu, sú to práve rakúski ekonómia ako Ludwig Von Mises či Friedrich August Von Hayek, o ktorých princípy sa spoločne delíme. Či ste aj vy rakúsky ekonóm alebo nie, je to predovšetkým civilizovaná diskusia a otvorenosť voči novým smerom a spôsobom uvažovania, ktorá nám vie pomôcť vylepšiť a zefektívniť našu ekonomickú a politickú organizáciu spoločnosti.
