Nerozvážnosť politických rozhodnutí môže nielen pribrzdiť ekonomický rast, ale dokonca vtiahnuť ľudí späť do chudoby. Práve vďaka intenzívnejšiemu obchodu medzi krajinami a vďaka voľnejšiemu pohybu kapitálu, či výmenám vedomostí a “know how”, celosvetový podiel ľudí v extrémnej chudobe za posledných 30 rokov klesol z 34 % na 8,8 %.
Súčasná situácia vo svete nás však straší tak trochu otočeným scenárom. V tomto článku sa preto pozrieme na zúbok tomu, čo nám ako jednému z členských štátov EÚ v tejto obchodnej vojne hrozí a aké ponaučenie by si mala Európska Únia zobrať z histórie.
A hlavne – prečo súčasné riešenia nemusia fungovať a prečo je situácia s obchodnou politikou Európy oveľa zložitejšia, než si mnohí z nás myslia…
EÚ a trhový prístup k obchodu
Európska únia je od 90. rokov 20. storočia silným hráčom v medzinárodnom obchode. Má jeden z najväčších trhov na svete a v roku 2023 dosiahol jej hrubý domáci produkt (HDP) približne 17 biliónov eur. Odborníci však predpovedajú, že do roku 2050 už žiadny členský štát EÚ nebude patriť medzi sedem najväčších ekonomík sveta (tzv. G7) a celkový podiel EÚ na svetovom HDP môže klesnúť pod 10 %. Tieto dáta sú jedným z veľmi silných argumentov toho, prečo EÚ potrebuje silné vnútorné aj vonkajšie hospodárske politiky, ktoré podporia jej konkurencieschopnosť a inovácie.
Ruku na srdce. EÚ sa vždy tradične zameriavala na pravidlá, ktoré chránia spotrebiteľov, životné prostredie a zabezpečujú stabilitu trhu. Aj keď tieto normy na jednej strane mnohokrát pomáhajú vyrábať kvalitné výrobky a poskytovať dobré služby, na strane druhej môžu byť veľmi náročné na plnenie a spomaľovať rýchle prispôsobenie sa svetovej konkurencii.
V poslednom čase mnohí odborníci hovoria práve o rozdeľovaní sveta na viaceré ekonomické a politické bloky. Globalizácia, teda prepojenie krajín cez obchod a investície, podľa mnohých ustupuje. Dôvodmi sú jednak geopolitické napätie, protekcionizmus (“ochrana” domáceho trhu), ale aj rozličné problémy spôsobené pandémiou COVID-19. Mnohí sa zhodnú dokonca aj na tom, že vo svete panuje akási antiglobalistická skepsa – jednoducho sa zdá, že svet sa od globalizácie vzďaľuje a čoraz viac sa sústreďuje na regióny a sebestačnosť.
Ruská invázia na Ukrajinu tento trend ešte posilnila, keďže mnohé nové pravidlá a obchodné obmedzenia sú odôvodňované národnou bezpečnosťou. Napriek tomu sa však ukazuje, že globálny obchod – najmä s tovarom – zostáva silný. Čína, hlavný obchodný partner EÚ, ešte viac zvýšila svoj export a ovládla dôležité oblasti ako sú elektromobily či obnoviteľné zdroje energie.
Situácia však obvykle nie je tak jednoduchá ako presvedčenie nejakého ekonomického odborníka. Aj keď niektorí s istotou hovoria o deglobalizácii, svet je stále silno prepojený. Napr. práve čínska prítomnosť v globálnej ekonomike predbehla tradičných výrobcov ako sú Nemecko či Japonsko.
A čo to môže znamenať pre Európsku Úniu? Nuž, pre EÚ môže byť predsa len výhodnejšie zostať otvorenou ekonomikou a nesnažiť sa o úplnú sebestačnosť.
Priemysel v EÚ je stále veľmi závislý od dovozu z krajín, ako je práve Čína. Táto závislosť síce znižuje náklady a zlepšuje prístup k moderným technológiám, ale zároveň robí EÚ zraniteľnejšou voči vonkajším problémom, ako sú prerušené dodávky alebo politické konflikty (napríklad ruská invázia na Ukrajinu je veľmi dobrým príkladom tohto hroziaceho fenoménu). A preto EÚ potrebuje obchodnú politiku, ktorá je zároveň odolná, ale aj otvorená.
Dôležitú úlohu tu zohrávajú aj priame zahraničné investície. Ich množstvo v EÚ rastie – medzi rokmi 2013 a 2022 stúpli z približne 9,9 bilióna eur na 14,6 bilióna eur. To ukazuje, že EÚ je stále atraktívna pre zahraničných investorov. Napríklad investície v Nemecku vzrástli o 43 %, v Írsku dokonca o viac ako 300 %. Podobné nárasty zaznamenali aj Španielsko a Francúzsko.
Údaje o obchode tiež ukazujú, že globalizácia pokračuje – len v roku 2023 EÚ obchodovala s tovarmi za viac ako 4 bilióny eur a so službami za viac ako 1 bilión eur. Ekonomika EÚ skrátka závisí od technológií a tovarov, ktoré dováža zo sveta. Prílišné zatváranie sa do seba by mohlo znížiť jej konkurencieschopnosť.
Namiesto snahy o zníženie závislosti od dovozu by sa teda EÚ radšej mala sústrediť na podporu inovácií a moderného priemyslu. Čínu však určite nemá šancu predbehnúť, keďže Čína jednoducho vyrába to, čo svet potrebuje – a v takom rozsahu, ktorý iné krajiny nedokážu nahradiť.
Čo presne by teda mohlo zvýšiť globálnu konkurencieschopnosť EÚ?
Pravdepodobne by sme mali začať so znížením nadbytočných regulácií. Mimo iné by to uľahčilo podnikanie aj menším firmám, ktoré dnes musia investovať veľa času a peňazí do plnenia rôznych požiadaviek, čo ich často brzdí v raste, inováciách a v expanzii na nové trhy.
Hoci sú prísne európske pravidlá – predovšetkým v oblasti životného prostredia – nepochybne dôležité, pre firmy môžu predstavovať značnú záťaž. Malé a stredné podniky, ktoré tvoria 99 % všetkých európskych firiem, často nemajú dostatočné kapacity na ich bezproblémové dodržiavanie, čo znižuje ich konkurencieschopnosť.
Podniky v EÚ oveľa častejšie ako podniky v USA uvádzajú, že prílišná regulácia im sťažuje podnikanie. USA a dokonca aj komunistická Čína pritom naopak zjednodušujú pravidlá a urýchľujú procesy, čo pomáha ich firmám rýchlejšie rásť – najmä v technológiách a energetike. EÚ by sa týmto trendom mala inšpirovať.
V posledných rokoch EÚ zaviedla množstvo nových pravidiel, napríklad v rámci Zelenej dohody. Len v oblasti životného prostredia pribudlo viac ako 70 zákonov.
Zložitý regulačný systém tiež odrádza zahraničných investorov, ktorí často radšej investujú v krajinách s jednoduchšími pravidlami. Tým EÚ prichádza o možnosť prilákať nový kapitál a posilniť svoje podnikateľské prostredie.
Výzvy pre EÚ a zmluvy o voľnom obchode
Obchodná politika EÚ však čelí viacerým komplikáciám – nielen na úrovni samotnej Únie, ale aj v rámci jej členských štátov. Hoci podľa článkov 207 a 218 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ) vedie obchodné rokovania Európska komisia na základe mandátu Rady, samotná ratifikácia zmlúv často závisí od súhlasu národných parlamentov. Tento mechanizmus tak celý proces predlžuje a otvára veľký priestor pre politizáciu.
Do úvahy pritom treba zobrať aj globálny kontext. Obchodné napätia s Čínou, neistota okolo dohody s Mercosurom či prichádzajúce zmeny po prezidentských voľbách v USA v roku 2024 EÚ stavajú pred ďalšiu obchodnú vojnu. Všetko to posilňuje trend rastúceho protekcionizmu a obáv o bezpečnosť dodávateľských reťazcov – výzvy, ktoré presahujú čisto ekonomický rámec a zasahujú do geopolitiky.
EÚ má v súčasnosti uzatvorených viac ako 40 obchodných dohôd s vyše 70 krajinami, ktoré pokrývajú zhruba tretinu jej zahraničného obchodu (viď obrázok nižšie). Medzi najvýznamnejších partnerov patria Japonsko, Spojené kráľovstvo či Kanada. Nie všetky tieto dohody sú však plne implementované. Napríklad komplexná dohoda s Kanadou (CETA) funguje zatiaľ len predbežne – jej ratifikácia ešte čaká na viacero členských štátov a aj samotnú Kanadu.
Napriek tomu majú tieto dohody konkrétny vplyv na bežný život Európanov – od lacnejších produktov až po vyššiu kvalitu tovaru. Významne vzrástol aj samotný obchod – po uzavretí dohody s Japonskom vzrástol vývoz z EÚ o vyše 6 %, pričom vďaka zníženým clám sa podnikom podarilo ušetriť takmer miliardu eur.
Nie všetky procesy však prebiehajú hladko. Napríklad rokovania s Vietnamom trvali päť rokov, kým dohoda vstúpila do platnosti. A hoci rokovania s Mercosurom skončili ešte v roku 2019, dohoda stále čaká na schválenie. Dôvodom je častokrát tzv. “pasca spolitizovaných rozhodnutí” – teda moment, keď sa obchodná dohoda stáva nástrojom v domácej politickej debate.
TTIP a vzťahy medzi EÚ a USA
Jednou z najvýraznejších premárnených príležitostí je Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo (TTIP) medzi EÚ a USA. Ak by bolo prijaté, prepájalo by dve najväčšie svetové ekonomiky a ovplyvnilo by životy vyše 780 miliónov ľudí. Kvôli rastúcemu protekcionizmu však projekt stroskotal – najprv počas Trumpovej administratívy a neskôr aj počas prezidentovania Joea Bidena, keď sa politizácia vzťahov ešte prehĺbila.
Aj napriek absencii formálnej dohody je však obchod medzi EÚ a USA mimoriadne rozsiahly. V roku 2023 dosiahol hodnotu 1,6 bilióna eur, pričom denne cez Atlantik prúdia tovary a služby za 4,4 miliardy eur. EÚ zaznamenala prebytok v tovare (157 miliárd eur), no deficit v službách (109 miliárd eur). Vzájomné investície dosiahli až 5,3 bilióna eur a transatlantický obchod podporuje milióny pracovných miest na oboch stranách.
To všetko však môže byť ohrozené. V marci 2025 Trumpova administratíva opätovne zvýšila clá na dovoz ocele a hliníka na 25 %, čo viedlo EÚ k príprave odvetných opatrení. Čo na to povedať? Asi iba to, že tento krok je ekonomicky nevýhodný pre obe strany.
Donald Trump a clo ako daň pre výrobcov aj spotrebiteľov
Clá sú skrátka jednou z hlavných foriem obchodných bariér, ktoré vlády používajú na ochranu domácich trhov pred zahraničnou konkurenciou. Avšak, hoci môžu na prvý pohľad pomôcť domácim výrobcom, v konečnom dôsledku ide vždy iba o daň, ktorú nakoniec zaplatia spotrebitelia. Tento typ regulácie totiž zvyšuje ceny tovarov, znižuje ich kvalitu a spôsobuje výberovo skreslený trh, na ktorom sú výrobky z domáceho trhu často drahšie a menej konkurencieschopné než tie dovezené.
Dobrým príkladom sú clá, ktoré v roku 2018 zaviedol americký prezident Donald Trump na dovoz čínskych produktov. Tieto clá, ktoré boli uvalené na širokú škálu tovarov, viedli k zvýšeniu nákladov pre amerických spotrebiteľov. Podľa výskumu mali tieto opatrenia v priemere za následok dodatočný náklad 831 dolárov ročne na domácnosť, pričom len malá časť z týchto peňazí skončila ako príjem pre štát. Napriek tomu, že tieto clá mali podporiť domácich výrobcov, mnoho ekonomických analýz ukazuje, že celkové ekonomické náklady presiahli akýkoľvek prínos z ochrany vybraných odvetví.
Efekt ciel sa však netýka iba spotrebiteľov. V súčasnej globálnej ekonomike, kde je obchod často postavený na výmene medziproduktov a komponentov, sa clá dotýkajú aj samotných výrobcov. Tieto pravidlá totiž často zdražujú náklady na výrobné komponenty, ktoré sú kľúčové pre výrobu finálnych produktov. Výskumy ukazujú, že americké firmy, ktoré boli vystavené týmto clám, zaznamenali pokles exportu v rozmedzí 2–4 %, čo naznačuje, že clá obmedzili ich konkurencieschopnosť na globálnych trhoch.
Clá zasahujú aj do rôznych priemyselných odvetví. Napríklad, automobily a technologické výrobky, ktoré sa často vyrábajú z komponentov dovezených z rôznych krajín, čelili v prípade Trumpovej colnej smršte vyšším nákladom. Niektoré odvetvia, ako automobilový priemysel, zaznamenali pokles konkurencieschopnosti, keďže celková strata z ciel sa ukázala byť väčšia než prínos, ktorý clá priniesli ochráneným sektorom. Mnohé firmy boli nútené znížiť výrobu, čo následne znížilo ich schopnosť generovať pracovné miesta a prispelo k hospodárskemu spomaleniu.
Zároveň sa pri tom všetkom ukazuje, že obchodná politika založená na protekcionizme, ako je zavádzanie ciel, má dlhodobé negatívne dopady. Okrem toho, že zvyšuje náklady pre spotrebiteľov, môže viesť aj k odvetným opatreniam zo strany obchodných partnerov, čo ešte viac zhoršuje obchodné podmienky. V globálnej ekonomike je dôležité, aby krajiny spolupracovali a znižovali obchodné bariéry namiesto toho, aby sa utiahli do izolácie a podporovali politiku, ktorá v konečnom dôsledku oslabuje konkurencieschopnosť a inovácie.
Záver
Čo si z tohto celého môže zobrať Európska Únia a jej členské štáty?
Nuž, aj keď má EÚ rozsiahlu sieť partnerstiev, stále jej chýbajú strategické dohody – napríklad s krajinami ako Austrália či Mercosur. V prípade dohody s Kanadou dokonca hrozil jej kolaps v roku 2016 a to konkrétne kvôli vetu belgického Valónska. Tento prípad pritom jasne ilustruje, aké zložité môže byť dosiahnuť konsenzus v rámci EÚ, ak sa dohody uzatvárajú ako tzv. “zmiešané”, teda vyžadujúce ratifikáciu všetkých členských štátov.
Obchodná politika EÚ sa preto musí prispôsobiť nielen meniacej sa geopolitickej realite – od ruskej agresie na Ukrajine po clá Donalda Trumpa –, ale aj zefektívniť svoje vnútorné procesy. V čase globálneho ekonomického napätia už dohody o voľnom obchode nie sú len technickou záležitosťou, ale strategickým aktívom, ktoré môže EÚ ochrániť pred úpadkom jej konkurencieschopnosti.
Príklady ako clá na čínske tovary v USA za 831 dolárov ročne na domácnosť či nedosiahnuté partnerstvo TTIP s USA ukazujú, že protekcionizmus a váhavosť obvykle prinášajú viac škôd než úžitku. Naopak, intenzívny transatlantický obchod za 1,6 bilióna eur v roku 2023 či rast investícií v EÚ o vyše 4,7 bilióna eur za dekádu dokazujú, že otvorenosť a globálny trh stále funguje.
EÚ tak stojí pred jasnou voľbou – buď sa uzavrie do seba a riskuje ekonomickú stagnáciu, alebo sa sústredí na inovácie, flexibilitu a strategické partnerstvá, ktoré ju posunú dopredu. História nás učí, že obchod a prepojenie znižujú chudobu a podporujú blahobyt. Ak chce EÚ zostať globálnym hráčom a nenechať sa vo všetkých disciplínach predbehnúť Čínou či inými ekonomikami, musí prestať váhať.
Zjednodušenie regulácií, rýchlejšie uzatváranie dohôd a odvaha čeliť politizácii sú kľúčom k tomu, aby obchodná vojna neznamenala súmrak európskej prosperity. Otvorená, no odolná obchodná politika nie je len riešením – je nevyhnutnosťou.
