Väčšina ľudí na Slovensku sa pred voľbami veľmi obávala potenciálnej vlády smeru, či “premaľovaného Smeru 2.0”, pričom tajne dúfala, že situáciu zachráni strana Progresívne Slovensko aj napriek tomu, že jej program obsahoval mnoho zjavných prvkov, ktoré by našu krajinu ubrali tak trochu venezuelským smerom.
Mnohí naivní voliči pritom argumentovali tým, že Progresívne Slovensko ešte nedostalo šancu vládnuť a množstvo ekonomických dier z ich programu by sa vo vláde koniec koncov aj tak nepodarilo presadiť, keďže podobné úlety by prešli “revíziou” iných, o niečo kompetentnejších ľudí. Opak je však pravdou. Jeden nemenovaný elitný člen Progresívneho Slovenska pritom dokonca zostavoval vládu, z ktorej vznikla naša aktuálna dočasná vláda. A tá pred pár dňami, konkrétne 5. októbra 2023, vytiahla svoje “eso z rukávu”.
Vláda pod vedením Ľudovíta Ódora pritom každému vyhovovala až dovtedy, pokiaľ nezačala niečo “robiť”. Aktuálne je v rukách vlády Ľudovíta Ódora asi sto rôznych opatrení, medzi ktoré patrí napríklad zvyšovanie daní od dividend, DPH, daň pre fyzické osoby na 35%, znovuzavedenie koncesionárskej dane, zníženie paušálov pre živnostníkov, odpočítateľných položiek, dane z ciest, z tabaku, alkoholu. Aj keď je tento balík v rozsahu zhruba desiatich miliárd eur poriadne obsiahly, v tomto článku sa pozrieme na zúbok aspoň niektorým jeho konkrétnym oblastiam. A predovšetkým – pozrieme sa jednoducho na to, ako môže zvyšovanie daní a zväčšovanie štátu viesť k hocičomu, ale rozhodne nie k prosperite.
Keď vyššia DPH láka úradníkov
Veľkou konsolidačnou položkou by v Ódorovom balíčku bolo zvýšenie dane z pridanej hodnoty. Do akej miery má štát teda priestor na vyššie zdanenie spotreby a celkovo dvíhanie nepriamych daní? Aby bol vplyv na ekonomiku čo najmiernejší, mala by konsolidácia prebiehať výrazne viac na strane výdavkov. Z daní by sa určite nemali zvyšovať dane a odvody pre zamestnancov, ale skôr sa zamerať na majetkové dane – zdaňovať to, čoho spotrebu/výrobu chceme znižovať – alkohol, tabak, emisie a podobne.
Zvýšenie DPH by nepochybne prinieslo inflačný tlak, ktorý by išiel tak trochu proti nášmu spoločnému cieľu o skrotenie inflácie.
Vláda pritom navyše chce adresnejšie vyplácať sociálne dávky a netreba zabúdať na to, že aj samotné cielenie dávok má tiež svoje náklady. Je nutné platiť ľudí, systém alebo proces, ktorý bude vyhodnocovať, či žiadateľ má alebo nemá nárok na dávku. Zároveň cielenie dávok vždy spôsobí, že niekto, kto pomoc potrebuje, prepadne sitom podmienok a pomoc nedostane.
V časoch, keď trh krváca a firmy ledva prežívajú poklesy spotrebiteľských nálad, sú podobné opatrenia v podstate iba cieleným “zarezaním” podnikateľov. Niečo také však úradníci odtrhnutí od reálneho sveta samozrejme nevidia.
Keď je realita iná, ako si úradníci myslia
Netreba zabúdať na to, že väčšina opatrení zameraných na nepriame dane, DPH a spotrebné dane bude mať aj inflačný impulz. Z predchádzajúcich výskumov vieme, že zvyšovanie napr. DPH sa do konečnej ceny prenáša v plnej miere, takže ten, kto nesie náklady vyššej dane, je kupujúci cez vyššiu cenu. Je to relatívne netradičná kombinácia nástrojov hospodárskej politiky, keď už zabrzdená menová politika, teda vysoké úrokové sadzby, by bola doplnená ešte vyššími daňami, teda zabrzdenou fiškálnou politikou. Štandardne sa pritom takáto aparatúra z dielne úradníkov používa vtedy, keď sa ekonomika veľmi prehrieva a treba ju tak trochu “schladiť”.
Asi nikomu však netreba vysvetľovať to, že naša krajina sa aktuálne nachádza v tak trochu rozdielnej situácii a táto úradnícka aparatúra by pri našej nie veľmi rýchlo rastúcej ekonomike s najvyššou pravdepodobnosťou vyvolala krátkodobú recesiu.
Aj nezávislé inštitúcie (napríklad ratingové agentúry) zdvíhajú varovný prst a hovoria, že Slovensko – v prípade, ak si chce zachovať súčasnú úroveň ratingu – musí ukázať, že to s dlhodobou udržateľnosťou verejných financií myslí vážne. Čím skôr je preto potrebné začať hľadať úspory v rozpočte, a to najmä na výdavkovej strane. Prehodnocovanie efektívnosti vynakladaných financií a hľadanie najvyššej hodnoty za peniaze je prvým a základným krokom konsolidácie.
Čo nás teda čaká?
V skrakte – balíček Ódorovej vlády predstavuje hlavne zvyšovanie daní a malé úspory vo výdavkoch. Slovenské vlády za posledných 10 rokov ukázali, ako nevedia šetriť, no zvyšovanie daní im išlo.
Ódorov balíček úradníkom pritom rovno dodal aj návod na to, ako majú vyzerať nové sadzby. Súčasný deficit pritom nevznikol pre užitočné investície do rastu hospodárstva a kvalitné verejné služby, ale vinou spotreby, plošných transferov domácnostiam a plošného zvyšovania platov vo verejnej správe. A aj keď sa naša úradnícka vláda snaží situácii pomôcť najlepšie ako dokáže, hlavným predmetom diskusie by malo byť za každých okolností predovšetkým znižovanie výdavkov.
Nemusíme sa teda báť žiadneho Fica, žiadneho “premaľovaného Smeru 2.0” a nemusíme ani dúfať v to, že nás prídu magicky zachrániť progresívci (nie je pritom všetkom ničím nepravdepodobným, ak by sa budúca potenciálna vláda Smeru snažila pri svojich rozpočtových útrapách “vyhovoriť” na Ódorovu vládu). To, čoho by sme sa mali skutočne obávať, sú v prvom rade ekonomickí diletanti z hociktorej politickej strany, ktorí situáciu v našej krajine – v tom lepšom prípade – nevedomky zhoršujú iba preto, aby mali pocit, že niečo robia.
To, že vláda bude musieť niečo robiť, je nevyhnutným scenárom. Cesta, ktorú si vyberie je však do veľkej miery politickým rozhodnutím.
