Aj dnes bolo také jedno ráno. Starší syn chodí do školy, musíme tam byť presne 7.55, potom má jednoducho smolu. Po klasickom rannom "blázninci", keď som opäť na decká zvýšil hlas s,e od domu vyrážali 7.52... Našťastie škola je neďaleko a tak sme to stíhali tak-tak. Tomáš sa poponáhľal vystúpiť a ja som už rýchlo-rýchlo opreteky začínal telefenovať. Zrazu strašný buchot na moje okno. Obzriem sa a za oknom usmiata tvár môjho syna, ktorý silou-mocou chce aby som to okienko stiahol. Hlavou mi preletí, že sakra aký je nezodpovedný, že určite zasa zmešká a že ten sveter, ktorý si tam včera zabudol, určite zasa hľadať nebude...
Stiahnem okienko a skôr ako Tomino stihne čokoľvek povedať, tak ho predbehnema a takým dospelo-poučovacím tónom ho poženiem, že "choď Tomino, utekaj, lebo zasa zmeškáš a my s maminou nebudem ukecávať školníka aby Ti otvoril dvere, je neskoro!!!"
A ten človiečik zosmutnie, pozrie sa na mňa spoza tých jeho okuliarov a vraví:
- Ja som Ti len chcel povedať, že Ti prajem pekný deň a že Ťa ľúbim..." otočil sa a odišiel.
Pozeral som sa za ním, ako kráča k školskej bráne s tou veľkou prváckou taškou na chrbáte a rozmýšľal som, kto tu vlastne čo zmešká a čím ďalej tým viac som mal pocit, že Tomino to nie je. Čo keď ho v tejto chvíli vidím poslednýkrát, čo keď sa niečo stane jemu alebo mne? Ako dlho bude ešte považovať za normálne, dať mi pusu, povedať mi že ma má rád? A ja namiesto objatia na neho nahučím, aby sa ponáhľal, lebo taká je doba, všetci sa niekam ponáhľame a nútime do toho aj deti...
Do frasa aj s takým životom...
