Začalo to celkom nevinne. " Mali by sme ho dať na nejaký šport", oznámila manželka, ja som súhlasil. Tomáš okamžite navrhol hokej, ktorý sme rovnako okamžite zavrhli. Predsa len, koľko to stojí, toho času a vôbec, chceš to robiť len kvôli Tvojim bratrancom, ktorí na hokej už chodia. Naveľa, naveľa nás obmäkčil, takže na skúšku sme išli na zimák. Zatiaľ bez výstroja, len korčule, helma, rukavice... Tajne sme dúfali, že ho to prejde, ale keď sme videli, to nadšenie v očiach, tak sme rezignovali, nakúpili výstroj (kompletná vás vyjde na min 200 ojro, nové sme mali akurát korčule, rukavice a ribano, inak všetko second hand) a ... začalo to.
Tréningy na ľade 3 x za týždeň, z toho jeden v sobotu okolo 7:30, druhé dva cez týždeň okolo 15.00 plus jeden suchý tréning. Štandardný pracovný deň potom vyzerá takto. Ráno nahádzať decku/neskôr deckám bágle do auta, tesne pred odchodom z práce ešte im do fľaší spraviť čaj. Hodinu pred začiatkom tréningu, zrýchlený presun do škôlky pre mladšieho, potom do školy pre staršieho (väčšinou komplikovaný zamknutou školou/škôlkou ("A vy neviete že teraz sa deti nevyberajú???") , veľmi zrýchlený presun na zimák, prezlečenie detí do hokejového ("sakra, obliekaj sa! Si posledný!!!), káva v bufete, pár pracovných telefonátov, popr. organizácia najbližieho výjazdu za súperom, rýchle prezlečenie detí do civilu, zrýchlený presun k starým rodičom, odovzdanie detí, ešte zrýchlenejší presun do kancelárie... (cakum-prásk 3 hodiny). V sobotu ráno skoro pravidelná škriepka, kto je dnes na rade so vstávaním. Aj keď nakoniec nie je rada na vás, vstanete aj tak, lebo tá škriepka vás dokonale prebrala... :-) Ak sa cestuje na nejaký zápas/turnaj von tak sa pripravte na skoro zabudnuté tŕmacanie autobusom, ubytovanie na internátoch, lacných hoteloch a pod. nekvalitnú stravu (vždy žasnem čo tie decká na tých výjazdoch zjedia...) a postávanie na zimákoch. ak ste náhodu cestovali aj s iným i potomkami, máte problém vymyslieť im zábavku na celý deň, zohnať im niečo pod zub (klobása, alebo mastný chlieb nie je vždy to pravé orechové). Ak cestujete sám, tak aspoň s ostatnými rodičmi máte šancu skontrolovať kvalitu miestneho bufetu (ono vypiť maďarom všetku Vilmos-ku sa môže podariť len slovákom...) a poviete si, že to cestovanie autobusom má predsa aj výhodu.
Postupne sa naučíte kde sa najlepšie brúsia korčule, kde sa dá zohnať výstroj, ako a kde ju kúpiť lacnejšie na webe. Na jar začnete pozerať kto a kde usporadúva letnú hokejovú školu. A postupne zisťujete, že toto teda nie je nič, pre slabšie zarábajúcich, pre nekompletné rodiny, alebo pre ľudí s pevnou pracovnou dobou. Proste na jedno/dve dieťa musia makať obaja rodičia s častou výpomocou starých rodičov, kamarátov a pod. Spoznávate podobne postihnutých rodičov a napriek často rozdielny názorom sa pre decká dokážete spojiť a napr. zorganizovať turnaj. A že večerné posedenie niekde na internáte v Maďarsku vás vráti takmer 20 rokov späť a nie je to najhoršie. A že s ostanými rodičmi mohutne povzbudzujete, jačíte ako zmyslom zbavení pri našich góloch, sušíte slzičky po prehrách vlastným aj cudzím deťom. A hneď po návrate tvrdíte, že "ja už nikam nejdem, nech tam chodí sám" ale hneď ďaľší víkend ste zbalení a pripravení vyraziť niekam (najpravdepodobnejšie) do Čiech...
Ale predsa len... viete aký je to fajn pocit, keď tí prckovia niekoho porazia??? :-)))
