Bol som prinútený presadnúť z môjho, pomerne veľkého auta, do manželkinej Fiesty.
Nejako som sa do nej nasúkal, sedadlo posunul až do dozadu (čím som synovi pricvikol nohy - nevadí, aspoň sa cestou nehádzal) a vyrazil som do piatkovej bratislavskej premávky. Úprimne, jazdil som tak ako vždy. Ale toľko trúbenia, vyblikovania, blokovanie, neochoty pustiť pred seba som snáď ešte v živote nezažil. Poniektorí vodiči sa menili býkov (pravdepodobne ich iritovala farba autíčka) a snažili sa ma nabrať na nárazníky. Iní si veľmi zvedavo obzerali, že za exota si ich dovoľuje predbehnúť. Ďaľší ma veľmi pekne videli v spätnom zrkadle, ale úplne zámerne ma spomalili na 40-ku a potom s víťazoslávným úsmevom pridali a zmizli v oblaku modrého dymu... Pri nájazde na Prístavný most som sa pokúšal aplikovať zipovanie, ale akosi.... to jednoducho nešlo... Toľko pohľadov upretých urputne pred seba a ani ja sám som akosi nemal odvahu vraziť niekam čumák auta...
Čiže prosím aj ostatných vodičov. Aj malé autá sú autá a ľudia v nich sú vodiči...
