More
Pri mori sme zatiaľ strávili len deň. Tak zatiaľ len pár turisticko-recenzných informácií. Počasie tu v Mahdii je naozaj príjemné, nie je spaľujúce teplo, pofukuje príjemný vetrík a more... Hm, moru by som rád dal ešte šancu. Zájazd som vyberal tak, aby sme mali krásnu pláž a všade v cestovkách nájdete informáciu, že v Tunise je najkrajšia pláž v oblasti Mahdia. Pláž je naozaj piesčitá, more sa zdá byť ďalej od brehu krásne priezračné, ale pri vstupe musíte prejsť pásom rias a žiaľ aj pásom bordelu, čo sem privial vietor a doniesli vlny.
More má ale naozaj príjemnú teplotu a dúfam, že malo len blbý deň. Čo mňa osobne prekvapilo a žiaľ nie príjemne, je, že kúsok mora vyhradený k nášmu hotelu je ohraničený, zrejme kvôli člnkom a lodiam, čo tu ťahajú atrakcie ako padáky, banány a pod. Nevadilo by mi to, ak by to nebol tak malý priestor. Vlastne, možno desať záberov a ste pri bójkach, vodu máte stále kúsok nad pás. Verím, že rodiny s deťmi to ocenia, ale ja by som si rád zaplával.
Plusom je, že lehátka sú k dispozícii grátis a je ich dostatok. V Španielsku aj v Grécku za lehátka pri mori platíte. Tu vás dokonca aj obslúžia, ak si vás dlho nik nevšíma, spraví to dinár (cca 50 centov) a budete mať vodu, pivo alebo čokoľvek každú chvíľku. Ak chcete ležať pri bazéne, občerstvenie máte hneď po ruke. Program all inclusive tu funguje naozaj parádne.
Ľudia
Výlet sme si kúpili od našej delegátky, trochu vystrašená, ale milá slečna. Jemne nás vystresovala, pretože povedala, že pre turistov prídu dva autobusy, jeden na Saharu, druhý do El Jem. Prišiel len jeden a vodič prikyvoval na všetko. V autobuse som trochu zazmätkoval, keď mi cestujúci povedali, že idú do El Jem, tak som povedal Robine, že sme asi zle. Na to sa ozval týpek na prednom sedadle so slovami: "Tak běžte do zadku..." Vodič nás ale zatlačil do autobusu a nejaká pani povedala, že im na začiatku vysvetlili, že sa to v El Jem rozdelí. Tak sme si trochu znepokojení predsa len sadli. Týpek spredu si vzal mikrofón a začal rozprávať. Bol to náš sprievodca. Nemal najlepšiu češtinu, tak som sám seba presvedčil, že nás chcel len poslať dozadu do autobusu. Na dovolenke je lepšie niektoré veci prehliadať a nekaziť si deň.
Tunis je len pár mesiacov, asi dva-tri roky od jazmínovej revolúcie a v ľuďoch to ešte doznieva. Náš sprievodca bol vášnivý revolucionár, po česky mal obmedzenú slovnú zásobu, ale o to bol vášnivejší rečník revolucionár. Miloval prvého prezidenta Bourgouibu a neznášal jeho nástupcu, citujem "toho zlodeja, co mu přezívali prezident..." Tak sme sa dozvedeli, že vďaka Bohu a Borgouibovi majú školstvo podobné nášmu, osamostatnili sa, zrušili mnohoženstvo a pod. Vysvetlil nám aj dôvody revolúcie aj chudoby (môže za to nedávno zvrhnutý prezident), aj to, že sú vďační za slobodné voľby. Čakajú ich na jeseň. Hovoril naozaj vášnivo a bolo to sympatické, i keď trochu nedovolenkové.
Vášnivé je asi najviac hodiace sa slovo pre Tunisanov. Tunisania vášnivo radi predávajú, jednajú sa, ale aj sedia či ležia pred domami a pozorujú svet. Spievajú, modlia sa a diskutujú.
Sú iní ako Európania, zrejme je to africkým slnkom, ale aj vierou - islamom, ktorý ovplyvňuje ich životy ďaleko viac ako kresťanstvo a jeho podoby u nás. Ešte treba vedieť, že sme prišli v čase ramadánu - dôležitého islamského sviatku, počas ktorého moslim cez deň nesmie jesť, piť, fajčiť ani milovať. Turistu by sa to dotýkať nemalo, ale treba si uvedomiť, že jedlo vám pripravuje a podáva človek, ktorý smie jesť až po západe slnka. Vozí vás človek, ktorý nesmie celý deň fajčiť a na večer je už z hladu dosť nervózny.
V El Jeme sme dostali nového sprievodcu, vodiča aj autobus. Sprievodca je pán v najlepších rokoch, v Prahe vyštudoval fakultu telovýchovy a športu, je silne veriaci, vtipný, rozhľadený a príjemný. Vodič je vraj druhý najlepší v Tunise (po sprievodcovi), prešli sme bez mála tisíc kilometrov a že je fakt dobrý, mu s radosťou podpíšem. Aj ako dvojica sú títo dva naozaj podarení. Sprievodca nám spieval a vodič do rytmu trúbil, občas nám zahrali hru, že sprievodca vystúpil a ďalej nepokračuje (viezol sa na streche autobusu) a raz sme stratili aj vodiča - uprostred soľného jazera.
V každom prípade, počas dvojdňového zájazdu sme sa dozvedeli o Tunisku a Tunisanoch asi všetko, čo potrebujeme vedieť ako turisti. Náš sprievodca svoju krajinu miluje, rovnako ako Alaha, Korán a humor. Vďaka nemu je mi táto krajina naozaj sympatická, i keď doma je doma.
Malá ukážka. Prechádzali sme soľným jazerom v púšti... Sprievodca (mrzí ma, že som zabudol meno): "Tak tady se objevují fatamorgány, vlevo se vám bude zdát, že vidíte kostru autobusu..." Naozaj tam bola, ... v diaľke obhorený autobus. Sprievdca: "Ne, lžu vám, to je skutočne autobus, čestí turisté.... Odvážlivci, jeli s Fischerem..."
Sprievodca sršal humorom a vedomosťami, geografickými i politickými. Približoval a porovnával Tunis s Československom, varoval nás pred obchodníkmi na púšti, hovoril o všetko dôležitom.
Výlet
Priblížim vám ho len v skratke, ak sa sem vyberiete, aby som vás neobral o zážitok. Volá sa síce výlet na Saharu, ale tým, že si prejdete krajinu až k Alžírskym jazerám, budete mať veľa zastávok, spoznáte a uvidíte naozaj mnoho. Nie je to nijako náročné, avšak budete dosť dlho sedieť v autobuse, dokopy 980 km. Cesty sú tu... Asi ako u nás, i keď chaotickejšie a všade sú retardéry.
Ako prvé sme videli Koloseum v El Jeme. Tunisania sú hrdí na to, že sa tu točilo pomerne veľa známych filmov a tak sme počas dvoch dní videli kulisy použité v Star Wars, hotel a miesto, kde sa natáčala Angelika, vodopád, kde sa točil film Ave Mariá. Podľa tohto pomerne zachovalého kolosea sa budovali kulisy pre film Gladiátor. Pôsobivé, aj film aj koloseum. Môžete vliezť do podzemia, kde boli klietky s gladiátormi (odsúdenci na smrť) aj divé zvieratá - popravčia čata. Rovnako tak môžete vyliezť na štvrté poschodie a vžiť sa do jedného z desiatok tisíc divákov, ktorí prišli na krvavé divadlo. Dnes tam robia koncerty a iné javiskové formy umenia. Vraj každoročne je tu koncert vážnej hudby a minulý rok ho zahajoval viedenský symfonický orchester.
Z El Jemu sme sa cez Sfax vybrali do Al-Maharasu na malú zastávku moderného plastického umenia. Sochu slobody v podobe robota, tancujúci pár vytvorený z odpadu a pod. Najzaujímavejšia bola kostra veľryby, ktorá sem omylom priplávala a uhynula, keďže odplávať už nedokázala .
Cestovali sme ďalej a krajina sa postupne menila. Najprv sme dlho- predlho šli medzi olivovníkmi, sú ich tu státisíce a Tunisania si ich moc vážia. V Koráne sa tento strom, takmer posvätný, spomína niekoľkokrát, využíva sa každá jeho časť. Tuniské olivy patria k najlepším na svete. (Mimochodom, toto nám povedali v Andalúzii, aj v Grécku na každom ostrove, vždy to boli ich olivy.) Takže v Tunisku nájdete ďalšie najlepšie olivy na svete.
Obedovali sme už v Berberskej dedinke (neviem ju nájsť na mape, ale foneticky jej názov znie Matmata). Privítal nás starký s mláďatkom ťavičky. Za jeden dinár sa s ňou môžete odfotiť tak, že jej dávate mliečko z kojeneckej fľašky. Mimochodom, tak sa môžete odfotiť so sokolmi, mláďaťom púštnej líšky, koňom, ťavou, vlastne s čímkoľvek počas celého výletu. Vždy, keď sme niekde zastali, trebárs v púšti, okamžite prifrčali deti na motorke a už vám vtláčali mláďa nejakého tvora na fotku. Je to trochu otravné, ale nie sú tak dotieraví, ako povedzme v Egypte. Tretiemu "No, thank you!" už porozumejú. Fotku s ťavičkou ale máme. Vlastne dve, dúfam, že starký sa s utŕženými dvomi dinármi aj podelí a ťavička niečo dostane.
Urobili sme si aj malú zastávku v 23. najzaujímavejšom hoteli na svete. Točil sa tu diel Star Warsu a ostali tu pôvodné kulisy, fotky režiséra a aj atmosféra filmu. Máme zaujímavé fotky. Pokračovali sme bližšie k púšti cez zničené dedinky, kde si pri ich ruinách postavili Berberi nové obydlia.
Toto bolo naozaj pôsobivé, navštívili sme obydlie vyhĺbené do skaly. Žil tam skutočný pár ľudí v piatich jamách v skale. Pani mala 75 rokov, usmievala sa na našu skupinku, sadla si do rohu miestnosti a mlela v mažiari múku. Jej o 15 rokov starší manžel nám ukázal spálňu, posteľ tvoril železný rám a tkaný koberec na divných doskách, nábytok tvorili tri bedne. Celý čas si doberal nášho sprievodcu, lebo ten mu pred pár rokmi sľúbil novú ženu - Češku. A vraj stále nič a že si má pohnúť, lebo už má sľúbenú aj jednu Poľku.
Pýtal som sa, či sú šťastní a vraj áno, lebo nemusia nič. Nič síce nemajú, ale idú spať kedy chcú, milujú sa kedy chcú, nik a nič im do toho nekecá a chorí nie sú, tak prečo by nemali byť šťastní...
Cesta ďalej a stále viac menila charakter na púštny. Pribudli varovné značky pred ťavami prechádzajúcimi cez cestu, pribúdalo teplo a aj záveje z piesku. Podvečer sme prišli do Douz, mestečka, ktoré je bránou do Sahary. Konajú sa tu festivaly tiav aj festival Sahary.
Hotel El Morandy je prekvapivo luxusný. Zvyknutí sú zjavne najmä na španielskych turistov. Nebol potrebný žiaden ubytovací ceremoniál, iba nám rozdali kľúče a hotovo. Osviežili sme sa v bazéne a hodinu na to sme sa sústredili na vrchol výletu. Jazda na ťavách do púšte.
Sahara
Treba povedať, že teplota bola už naozaj púštna a tak som uvažoval, či je naozaj nevyhnutné, aby na nás navliekali ďalšiu látku a turban z "arafatky" alebo ide len o zárobok - požičanie stojí dinár. Nakoniec som ale bol rád, že sme to mali. Na púšti je teplo a veterno. Slaný púštny piesok je jemnejší ako práškový cukor a zrazu ho máte naozaj všade. Dostali sme rýchlu inštruktáž ako riadiť a používať ťavičku (držte sa, keď bude vstávať a zdvíhať sa). Nasledovala rýchla foto skupiny - aby nás vedeli identifikovať - kto to vlastne zahynul v púšti a ide sa na vec.
Chlapci - ťavovodiči z nás mali celkom srandu. Komunikovali s nami rusko-anglicky (charašo - keď som zviera zastavil a its normal - keď ma ťava kopala).
Moja prvá ťava bola skúsený turistický nosič. Pripnutú o sedlo som mal ešte jednu mladšiu, ktorá niesla asi päťročného chlapca. Celý čas som sa bál, že ma uhryzne, ťava, nie chlapec. Jeho babka šla na pomerne nepokojnom zvierati a dosť sa bála. Po prestávke som si s ňou teda náš povoz vymenil.
Neviem presne ako sa to zviera ovláda, ale v každom prípade, zážitok to je. Len neviem, či úplne príjemný. Celý deň by som na tom nechcel byť. Náš výlet trval niečo cez hodinu, Robina si ho celkom užívala. (Jeden z ťavovodičov ju balil.) Ja som mal trochu obavy, či ma to nepokúše alebo nezhodí. Nie som práve mušia váha a myslím, že tej druhej ťave som moc sympatický nebol. Párkrát ma kopancom napravila, aby som si sadol inak. Nikomu sa nič nestalo, vyfasovali sme kolu (tri dináre kus, ujo bol mierne agresívny a nedalo sa odmietnuť), neodfotili sme sa s líškou a nevysadli na koňa (to by stálo 20 TD).
Chalani - sprievodcovia ale boli vcelku milí, aj ten Robinobalič, dali vám pocit, že ťavu vediete vy - povraz som držal v rukách sám. Podľa mňa však ťavu usmerňoval ckaním, tsaníma mľaskaním. Na konci výletu nám (ako inak) predali fotky.
Aká je púšť? Teplá a veterná, viac zatiaľ neviem, bol som trochu stresovaný a potrebujem čas, aby sa mi to uležalo v hlave. V každom prípade, šatku za dinár si kúpte už na začiatku výletu. Ich cena rastie s blízkosťou púšte a potrebovať ju budete. Ja som si bral so sebou aj nôž, po vzore náučných filmov (ako prežiť) som vedel, že keby čosi, nôž potrebujem. Avšak aj keby sa čosi stalo, asi by som len počkal na chalanov s motorkami, odfotil by som sa líškou za dinár a nechal sa odviezť na hotel.
Deň štvrtý.
Vstávali sme ráno o pol štvrtej, aby sme si užili východ slnka na soľnom jazere. Prešli sme ním s jednou zastávkou u milého pána s dvoma šteniatkami. Predával soľné ruže, ďatle a tak. Patril k tým milším a vypýtal si od nás pero. Robine za pero daroval soľnú ružu.
V dedinke Daqaz sme nasadli na kočiare ťahané chudými koníkmi. Prechádzali sme oázou k Minaretu, tu si to smetie v Tunise uvedomíte asi najviac. Odpadky sú všade pri ceste. Najmä sáčky, modré, čierne, všelijaké, pri plote, pri ceste, pod palmami. Vysvetlili nám, že keď dozrievajú ďatle, plody sa prikryjú takýmito sáčkami. Na čo používajú konzervy, jogurtové kelímky a iný odpad, už nepovedali. V každom prípade, oáza bol fajn zážitok. Ujo niekde medzi 74 až sto rokov nám ukázal, ako sa lezie na 10 metrovú palmu. Zamával oboma rukami aj nohou, zapózoval a utekal za ďalšou skupinou. Náš sprievodca nám vysvetlil, ako sa starajú o ďatľovníky a ako rozoznať, ktoré sú najlepšie. Neprezradím vám, aby som mohol frajeriť na Vianoce, kedy ich pravidelne kupujeme .
Z kočov sme prestúpili na Land Cruisery. Nie som priaznivec terénnych áut a ani šialenej jazdy, ale toto stálo za to. Tie autá aj vodiči vydržia zrejme čokoľvek. Vyliezli sme 60-stupňové stúpanie a zišli prisámvačku asi rovno kolmo dolu, takto niekoľkokrát. Cesta to bola naozaj adrenalínová. Cieľ cesty bola dedinka postavená pre Star Wars. Verím, že priaznivci seriálu i filmov by boli unesení. Vlastne aj ja. Naozaj pôsobivé. Samozrejme, aj tu prifrčali chlapci s líškami.
Keďže Roberta už stojí s uterákmi pri dverách, dokončím neskôr, ideme dať moru druhú šancu....
