Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík: Pohľady, Skoro poézia, Súkromné, Nezaradené
Mesiace poctivej driny nikoho nezaujímajú, no vyschnutý krušpán nastriekaný nazeleno okamžite opantá Slovensko. Žijeme v absurdnej dobe, kde sa tou najväčšou virálnou senzáciou zrazu stáva obyčajná zelená farba v spreji.
Sú dni, keď človek stojí na kruhovom objazde v Komárne, pozerá na dvoch bronzových mužov žehnajúcich prechádzajúcim autám, a kladie si otázku: rozumieme ešte vôbec tomu, čo nám tu zanechali?
Už pár rokov sa snažím byť otcom. Naschvál som vynechal slovo „dobrým", pretože to slovo má príliš náročnú definíciu. Byť dobrým otcom je v dnešnej dobe naozaj ťažké — ten tlak vie byť neskutočný.
Poznáme ho v uniforme, no málokto tuší o jeho skrytom utrpení. Štefánik budoval náš štát v neznesiteľných bolestiach. Odpadával z vyčerpania, lekári mu kázali ležať, no on z postele riadil diplomaciu. Prebojoval sa, lebo chcel.
Tlačovú správu o tom, že prinášame nové dielko sme poslali médiám. Koľko z nich nás zverejnilo? Nula! Presne taký záujem o skutočnú prácu bez negatívnych konotácii je. Nemôžu za to redakcie. Slovensko je tak nastavené.
Ak chcete pomôcť, kúpte si lístok do divadla a zahoďte ružové okuliare. Cynický, ale úprimný pohľad.
Tvoríme pre ľudí aj v ťažkých časoch. Vďaka podpore vás, našich divákov, sme zvládli ďalší rok.
Strach je prirodzený, veď čelíme technológii, ktorá môže zmeniť svet. Nahradí nás? Alebo nám dá možnosť byť viac ľuďmi?
Ak sa máme báť vyjadriť svoj názor, máme v krajine problém. Toto nie je sloboda. A takto demokracia nemá fungovať.
Pre tridsiatnika: Zdravie, deti, hypotéky a trocha irónie. Alebo: o desať rokov si povieš: Prečo mi to nikto nepovedal?
Nedávno som si náhodou v Katolíckych novinách všimol rozhovor s Doc. MUDr. Viliamom Dobiášom, PhD.
Ako poslušný vyklepaný prváčik som čakal na našej katedre pred dverami a triasol sa trémostrachom z nadchádzajúcej skúšky. Okolo mňa „starší" spolužiaci, teda vlastne deti, čakali na štátnice. Dievčatá nahodené do rób, bledé tváre pozakrývané mejkapom, aby zmenšili stopy kávou naplnených nocí. Chalani, nezvyknutí nosiť oblek, postavy držia zvláštne, nevedia sa rozhodnúť, či si v drahom obleku sadnúť, či nie a či zapnúť sako alebo ho frajersky nechať rozopnuté. Všetci striedavo hladia do poznámok a na dvere. Až na jedného. Ten sa potmehúdsky usmieva a vie svoje. Púta pozornosť temer každého. Každý, kto naň pozrie, sa zamyslí a pousmeje. Ktosi pri mne poznamenal: „veď ide na štátnu skúšku, dobrý nápad, snáď mu to prejde...". Mladý muž, o ktorom je reč, mal totiž na sebe vyšívanú košeľu. Proste mal na sebe časť kroja, ak sa nemýlim, tak „parádnu", teda takú, v ktorej sa chodilo do kostola a iné slávnostné príležitosti. Zaujalo ma to. Viem, že to nebolo úplne originálne, už máme aj poslanca NRSR, čo tak skladal sľub, ale aj tak to považujem za dobrý nápad. Ísť na štátnice v kroji. Prihlásil sa k svojmu národu, prihlásil sa k svojim predkom a k histórii.
Píšem vám list, aby som uľahčil svojej duši a pomenoval svoj smútok. Možno je to rozlúčka a možno je to len začiatok niečoho nového. Jedno je však už teraz isté. Už nikdy to nebude také ako predtým. Možno to bude drahšie, väčšie, ba dokonca sa to bude viac lesknúť, no už to nebudete VY. Už nikdy to nebude ONO.
23. novembra v Bowlingcentre v Komárne o 20:30 hod bude koncertovať speváčka Misha aj s kapelou. O tom, že má blízko aj k iným druhom umenia, bude divákov presviedčať v multimediálnej show. Organizátori pripravili koncert, počas ktorého budú okolo nej premietané fotografie fotené samotnou speváčkou. Aby si prišli na svoje aj jej fanúšikovia, ktorí sa nedostanú do Komárna, bude celá akcia vysielaná on-line po internete. Podľa organizátorov je to prvý koncert na Slovensku, ktorý si môžu diváci z celého sveta vychutnať v reálnom čase bez toho, aby opustili svoje kreslo. Stačí mať pripojenie na internet.
Nedávno som trošku nahnevaný reagoval na príhovor premiéra Slovenskej republiky, kde vyčítal Matici nečinnosť na juhu Slovenska. Nuž, môžete mi veriť, že matičné hnutie tu trpí všeličím, ale nečinnosťou rozhodne nie. (som jeho predsedom) Využívam teda tento priestor a popíšem Vám aspoň časť toho, čo sme dokázali v poslednom období. Miestny odbor a jeho členovia, či už tí „moji“ alebo predo mnou, stoja za veľkými vecami osožnými pre mesto, či matičnú verejnosť. Patrí im naša vďaka. Venovať sa ale budem tým aktivitám, ktoré sme smerovali k mládeži, pretože tá má v rukách budúcnosť, nie je ovplyvnená dnešnou, veľmi zvláštnou politikou, a v matičných srdciach jej patrí najväčšie miesto.
Bývam v dome na námestí. V tom dome straší, je na rohu, je okrúhly a straší v ňom. Mne to nevadí. Celkom som si na ducha zvykol. Nemám nič proti jeho nežití v mojom dome. Asi som mal napísať bytí, ale duchovia vraj nie sú a ja sa nechcem hádať. Tak si tu bývame, ja tu žijem a on nežije. Mne nevadí a ani ja jemu. Občas sa v noci bojím, aby mal radosť, a on za to občas niečím pohne alebo nechá niečo padnúť. Väčšinou len tak chodí. Sem chodí veľa ľudí. Aj Igor. On nestraší, on tu býva, je totiž spolubývajúci. Tiež občas niečim pohne a nechá niečo padnúť, ale to nie je také zábavné. Voľakedy robil raňajky, ale už nerobí. Neviem prečo. Zrejme čakal, že ja budem robiť večere. Ale to som nestíhal, lebo som robil muzikál. Alebo nevie, čo môžem jesť, pretože muzikál mi pokazil žalúdok a odvtedy toho veľa nesmiem.
Včera večer som vystupoval z auta a na smrť unavený, hmkajúc si melódiu, čo sme práve dokončili, som uvažoval nad otázkou: ...do kedy ešte? Do kedy budem stále niečo vymýšľať, niečo si dokazovať a prekračovať svoj tieň? Robím veci, o ktorých nemám šajn, za peniaze ktoré neexistujú. Zaťažujem ľudí svojimi víziami o umení... Mám vôbec na to právo? Mám právo vnucovať ľuďom muzikál, využívať ich priateľstvo v prospech projektu, ktorý, aj keby bol akokoľvek úspešný, neprinesie nič hmotné? Otázkami podobného kalibru som terorizoval svoj mozog a snažil sa spraviť aspoň trochu obytnou obývačku, po zásahu nášho „sound teamu“ – teda ľudí s ktorými robíme hudbu. Pohľad mi padol na kvet, ktorý mi priniesla Júlia s Izabelou, nazvali ho „dnes dobre vyzerám“ a vraj dokonale vystihuje moju povahu - žltý narcis.
Niekedy to tak býva, že musíte opustiť niekoho, kto vám je blízky. Neznášam to! Neznášam lúčenie! Mali by ho zrušiť. Mám rád, keď nájdem spriaznenú dušu. Nemusí to byť kamarátstvo na život a na smrť, takých je málo. Stačí s niekým stráviť len pár chvíľ a viete, že si rozumiete. Rovnaký problém s citmi, rovnaká bolesť v duši, ťažký rozchod, sadistický matikár, zbytočné dane, dobrá kniha a prísna matka so slaným čajom. Ani nezbadáte a hovoríte mu (jej) o svojej prehnanej fóbii z lezúcich potvor. Trochu lepšieho vína a horšej hudby a máte pocit, že by ste sa toho človeka mali dotknúť.
Vlastne to bol výstrel na slepo, keď som Vám navrhol aby ste so mnou vyskúšali pár tréningov. Dohodli sme sa, že keď vás to nebude baviť, jednoducho odídete. Prešlo pár mesiacov a my máme za sebou premiéru nášho programu. Pamätám sa ako ste sa tvárili, keď som vám vysvetľoval, že Dunaj je vlastne folklórny súbor. Viem, k hip-hopu, či skôr k rocku máte asi bližšie. Ale ak rockovou pesničkou, či rapom chcete vyjadriť to, čo cítite, či už je to hnev alebo láska, folklór má k vám bližšie ako si myslíte.
Osud hrá s ľudským životom niekedy veľmi zvláštnu hru. Každý z nás sa môže ocitnúť v situácii, ktorá ovplyvní jeho život. Hoci len taký úplne obyčajný pád na zľadovatelom chodníku môže spôsobiť, že svet okolo vás sa zrazu zmení. Už len taká triviálna, a nie veľmi prijemná vec, ako ísť do školy, sa pre vás stane veľmi ťažko zvládnuteľnou. Bez pomoci druhej osoby alebo bez barlí sa nedostanete ani von - na vzduch. Trvá to týždne, možno mesiace a nohy vás stále neposlúchajú. Človek, ktorý predtým energiu a pomoc rozdával, zrazu sám potrebuje pomôcť, či povzbudiť. Čo je však najdôležitejšie, potrebuje bojovať proti tomu najsilnejšiemu nepriateľovi. Potrebuje vyhrať boj sám so sebou. Vtedy je dôležité, aby cítil oporu. Oporu svojich blízkych, rodičov, priateľov a vôbec, oporu všade okolo seba.
