Deň prvý, cesta.
Zájazd nám vybrala teta Š. z Turancaru. Do cestovky som prišiel s tým, že kolega Miro bol nadšený z Tunisu, ale ja by som možno radšej predsa len overené Grécko. Ak sa niekto hodí na prácu v cestovke, tak je to rozhodne táto pani. Vždy, keď ponúka dovolenku, človek má pocit, že ju vyberá sebe, poťažmo synovi. Najprv som si myslel, že sme nejako príbuzensky spojení a ja o tom neviem alebo čo, ale potom keď som videl, že sa rovnako chová aj k "cudzím", pochopil som, že ona proste miluje svoju prácu (samozrejme, trochu som žiarlil).
Ak si náhodou vyberiete destináciu, kde bola aj ona, okamžite vytiahne svoje fotky, svoje zážitky aj názor. Ak chcete kúpiť zájazd od inej cestovky alebo destináciu, čo nepozná, zdvihne telefón a zavolám pár známym a pre istotu sa popýta. Neviem, či ju poháňa vášeň pre cestovanie alebo je to proste v cestovkách tak, ale myslím, že každú rezerváciu dovolenky prežíva akoby posielala syna.
Vybrali sme, samozrejme po pár telefonátoch a porovnaní na internete, nakoniec Tunis s Kartago tours. Čiže Turancar nám len sprostredkoval dovolenku v Kartágo tours. Konkrétne v Mahdii, hotel Iberostar Royal El Mansour. Zájazd som kupoval mesiac vopred, v last minute som ho nenašiel a cenu si udržal. Ide o päťhviezdičkový hotel s ponukou all inclusive. Letenky, resp. voucher, sme dostali týždeň pre odletom.
Na letisku v Bratislave sme mali byť 16:45. Cestovná horúčka nás popohnala a po štvrtej sme boli tam. Na moje prekvapenie do Monastiru, kam sme mali prílet, leteli lietadlá rovno dve. Masovka. Lietanie mám rád, státie v radoch neznášam a ťažko nesiem. Odbavovanie na Slovensku prebehlo v pohode. Lietadlo fajn. Keď som si v hlave tvoril blog, povedal som si,že začnem popisom peknej letušky. Smola. Našu posádku tvorili letušiaci. Ale boli milí a dali nám sendvič, kávu, Nový čas a Pravdu. Prečítal som sendvič, príbeh nič moc, ale obsadenie šunka a maslo nesklamali. Chcel som ochutnať čas aj pravdu, ale Nora je v base a niekto dostal pätorku a je na to hrdý, to mi nechutilo.
Po dvoch hodinách a pätnástich minútach sme pristáli. Afrika! Čakal som prudký nárast teploty, rozpálený betón letiska a niekde fotogenicky postavenú pasúcu sa ťavu. Nič. Bol som rád, že mám dlhé rukávy, nebolo zima, ale v autobuse klíma dýchala studeným dychom. Pasová kontrola! Už som aj zabudol na jednu z mála výhod EÚ. Vážení, hodinu, prosím pekne, áno hodinu, sme stáli v rade, kým nám tuniský ujo vrazil pečiatku do pasu a kartičky, čo sme vyplnili v lietadle.
Práve som si spomenul, akú hrôzu som mal z pasovákov na hraniciach s Maďarskom. O nič nešlo, len sme sa prostepostavili do zlého radu. Dva rady vedľa nás vybavili dve ďalšie lietadlá, kým sme sa my dostali na rad. Nepreháňam. Boli sme takmer prví v hale, medzitým prišli dve ďalšie lietadlá a my sme stále stáli v tom istom nehýbajúcom sa dave ľudí. Ak by sme sa však presunuli do iného, zastane ten. Mňa totiž ktosi zaklial a jednoducho mám smolu na rady. Ten, kde stojím ja, sa nehýbe. Pamätajte si to a nikdy nečakajte so mnou. Pasovák ešte zašpásoval s malou slečnou pred nami a konečne sme právoplatne vstúpili na územie Tuniska. Kedysi boli v područí Francúzov, ja som na letisku zahliadol reklamy v azbuke.
Naše kufre stáli opustené na páse a väčšina našich spolucestujúcich z lietadla už boli v autobusoch. Česky hovoriaci delegáti nás odchytili, vrazili do rúk naše vouchery a inštruovali k autobusu číslo osemdesiat, na parkovisku s dvadsiatimi autobusmi nás jeden z vodičov poslal do autobusu 55. Trochu chaos, ale nik sa nestratil. Čakali sme v klimatizovanom autobuse ešte asi pol hodinku. Milá staršia pani porozprávala svojmu okoliu ako inak sa chovajú Tunisania počas ramadánu. Práve totiž začínal.
Trochu som začínal mať obavy a nadobúdať egyptský pocit. Trištvrte hodinová jazda z Monastiru do Mahdie mojim obavám len pridala. Bola už pomerne tma, ale krajina vyzerala naozaj, naozaj Africky. Nie nestretli sme ťavičku, ale ten bordel a špina... Fu. Radšej som si všímal kaviarne a bolo ich teda po ceste dosť. Všade len a len muži. Sedeli, zrejme kecali a poťahovali z vodných fajok. Ženy som videl len prechádzať sa ulicami. Z autobusu sme vystupovali prví. Hotel som spoznal z fotiek. Sedelo to. Ostro kontrastoval s biedou dookola. Úžasná vstupná hala, kufre sme si niesli sami.
Tak a teraz to príde. Odkedy som vedel, že cestujeme do afrického sveta, pripravoval som si ako vrazím recepčnému bakšiš. Tu to proste tak funguje. Nechce sa mi rozoberať kultúrne rozdiely, ani zamýšľať sa nad tým, či je to správne alebo nie, či dať či nie. Po mojej skúsenosti v Egypte to proste beriem ako fakt. Recepčnému som podal náš voucher, pasy a niekde medzi to bankovku. Pokúsil som sa o úsmev a vypotil som vetu, ktorú si nacvičujem v angličtine už mesiac: „Skúste prosím vybrať peknú izbu... " Usmial sa, žmurkol, peniaze vložil do pasu a... Poslal nás na večeru.
Máme program all inclusive, ale reštaurácia bola zatvorená. Pripravili nám však studené misy. Mäsko, zeleninu, koláče a priniesli aj víno. Bol som strašne zvedavý a dosť nervózny, či sa to oplatilo, viete, izba na dovolenke dosť zaváži, tak som Robinu popohnal a sám zákusky ani neochutnal. Tí, čo poznáte moje kilá už viete, že som bol riadne nedočkavý. Naša batožina už bola pripravená, recepčný nám dal pokyny a uistil nás, že máme krásnu izbu, s výborným výhľadom a malým prekvapením.
Kufre nám zobral poslíček a viedol nás na tretie poschodie. Keby sme boli v seriáli, tak tu príde reklama a zatiaľ môžete uvažovať, či to bol dobrý ťah alebo zbytočne vyhodené peniaze. Priznám sa, neviem.
Izba je presne ako z katalógu, krásna a priestranná. Z balkóna vidíme more, ale aj mesto, na posteli bolo srdiečko z uterákov a lupene kvetov, v chladničke voda a všade voňalo. Mali by sme to aj bez bakšišu? Ťažko povedať. O pár minút nám zavolali z recepcie, či sme spokojní a či je všetko ako má byť. Milé, zatiaľ mám z hotela len dobrý pocit.
A už len malé porovnanie. V Grécku je mimo areálu hotelov výrazne, výrazne krajšie, tam by som ale musel za trezor a klímu platiť zvlášť, tu to je k dispozícii. Idem zobudiť Robinu a na raňajky... tak zas neskôr...
