Keď ideme na pracovnú kávu s naším scénografom Richardom, snažím čo najviac sústrediť na náš rozhovor. Ako autor scenára sa snažím čo najviac dostať ho do mojej hlavy. Najmä do predstavy, v akom sme priestore, v akom čase, kto na čo ktorú kulisu alebo rekvizitu bude používať hlavná postava. A vždy sa snažím, aby rozmer a priestor mal viac pohľadov a videní. On totiž ako profesionál naozaj dokáže priam zázraky na javisku. No a pri tomto mojom sústredení a zanietení (…. niekedy sa mi stáva, že sa až sám čudujem, čo rozprávam a v duchu si hovorím, že toto si musím zapamätať…) sa mi už trikrát stalo, že som nejak omylom, v roztržitosti vzal jeho nápoj a vypil ho.
Keď sa to stalo prvýkrát, tak on sa len so záujmom pozeral, ale nijak to nekomentoval. Mňa na to upozornila až Veronika, ktorá sedela pri stole s nami. Druhýkrát, sa tomu zasmial a vtipne poznamenal, že si teda objedná ešte raz, ale už by si to chcel vypiť sám. A na tretíkrát poznamenal, že už to začína brať osobne.
Richard teda ako scénograf nakreslí pár skíc - obrázkov, nad tie si sadneme, potom Janka, naša produkčná, zvolá prvú poradu kulisárov. Zhodnú sa na dvoch veciach: "Čo zas Černek vymyslel za šialenosť..." "...a to, čo navrhol Richard, je technicky nerealizovateľné..."
No a potom prebehne pár dní a oni vymyslia ako to zrealizovať do tých najmenších maličkostí, aké si len viete predstaviť a do mesiaca to aj s vypätím všetkých síl zrealizujú.
Ja sa vždy snažím sa tam nejak aspoň objaviť, ale pomáhať mi už tak polooficiálne zakázali. Totiž, môj otec bol neuveriteľne zručný človek. Doslova dokázal vyrobiť a opraviť úplne čokoľvek. Ja som po ňom zdedil to nadšenie púšťať sa do akejkoľvek manuálnej práce, hocako zložito vyzerajúcej s tým, že tak toto ja dám a na to budem odborník.
Ako sa však ukázalo, okrem toho nadšenia mi akosi ten tam hore zabudol dať trpezlivosť a talent. Viete, existuje taký vtip, ktorého pointa je, že existuje človek, ktorý, ak by mal dve žulové gule, jednu stratí a druhú pokazí. No a to som ja. Nielenže nedokážem odstrihnúť rovno hárok papiera, ja sa pri tom strihaní poraním, ak je niekto v okruhu jedného metra, škrabnem aj jeho.
Milujem ručné náradie. Mám doma asi tri sady elektrických šraubovákov s asi 185 rôznymi nástavcami pre 294 typov skrutiek. Keď však mám zaskrutkovať tri jednoduché skrutky do dreva, dvom ulomím hlavičku a treťou rozštiepim to drevo. Ak nespálim akuvŕtačku, mal som lepší deň… Hoc tomu naši kulisári sprvu neverili, vlastná skúsenosť ich presvedčila, že je lepšie držať ma bokom od čohokoľvek, čo si vyžaduje akúkoľvek dávku zručnosti.
A že si nevymýšľam, by vám vedeli rozprávať najmä náš Stano od svetiel alebo Axel od zvuku, či naši chlapi kulisári. Totiž, takmer s každým jedným z nich už mám skúsenosť, že sme len niekde niečo ťažké niesli, presúvali a mne sa podarilo im predmet položiť na prsty, alebo, v horšom prípade, zapríčiniť ich pád na schodoch. Preto sa snažím nikdy nič s nikým neprenášať, a keď už musím, radšej sám ako s niekým.
Našťastie, po tých rokoch skúseností a náhod, sa už aj ja sám držím bokom a ak ma náhodou premôže moja vášeň v ma nuálnych prácach, tak ma vždy opatrne požiadajú, aby som čosi kamsi inde šiel robiť, vymyslieť, posúdiť alebo odfotiť. A ja už viem, čo to znamená. Mám sa držať bokom, bude to pre práce a našu bezpečnosť súboru rozumnejšie. bezpecnost
VZNIK KULÍS
Náš kreatívny tím na vznik kulís vznikal postupne a z radov rodičovstva našich detí. Richard potreboval pomoc pri vzniku nášho hracieho priestoru a tak sme poprosili rodičov. No a z tých, ktorí prišli, vznikol úžasný tím neskutočných ľudí, ktorí nám už roky nezištne pomáhajú. Ba čo viac, sami prispievajú nie len náročnou prácou, zväčša po nociach, ale aj materiálom a to nie lacným.
Akýmsi konštruktérskym šéfom a najmä bezpečnostným manažérom sa celkom prirodzene stal Attila Ivanics, Axelov otec. Vždy, keď sa dá, snažíme sa s Jankou, aby bol už pri prvých rozhovoroch o kulisách s Richardom. Vždy čakáme na jeho dve vety: “Bože môj, čo ste si to zas vymysleli!“ a „Toto si už Jozef prehnal, to sa naozaj nedá!” alebo niečo v podobnom zmysle. No a potom ako nám obsiahlo vysvetlí, prečo a ako sa to nedá, prejde pár dní a hodín a on nakreslí v akomsi konštruktérskom programe a nakoniec aj skonštruuje presne, to čo sme chceli a plne funkčné.
A tak sme mali na javisku mesiac, ktorý vyniesol do výšok škriatkov, mega otáčacie kulisy použiteľné pre tri úplne odlišné diela, ale aj ozajstného lietajúceho anjela. Samozrejme, ani z ďaleka v tom nie je sám. Neviem či asistuje, šéfuje, alebo usmerňuje alebo “len” miluje ho pri tom jeho žena Betka.
Okrem Ivanicsovcov sú to najmä Perlovci, Ivan a Hilda, ktorí sú pri každom vzniku každého diela od roku 2013. Ivan, Kristínkin otec, je stelesnením toho, čo na Kikuške všetci milujeme, nekonečné pochopenie a podporu pre hocakú “hovadinu”, čo kto vymyslí. Pamätám si, ako sme raz stáli pred fakt komplikovanou vecou a nechcel som do napätej atmosféry na javisku vliať olej do ohňa, tak som sa ho potichu spýtal: “Je to zlé, myslíš že sa to naozaj nedá…?” A on mi blahosklonne odpovedal: “No, toto je taká zaujímavá situácia a naozaj sa to nedá, ale my to spravíme, neboj sa…” A presne tak to aj bolo a našťastie stále je. Oni a ďalší ich pomocníci chodia po večeroch robiť naše kulisy. Akoby do druhej a tretej smeny po práci. Nosia si tam rôzne pochutiny, majú medzi sebou veľmi komplikované a dobrosrdečné vzťahy. Chodia tam dni a noci a ja mám dôvodné podozrenie, že im je tam spolu dobre. Ľudia ako oni by mali mať sochy pred budovou nášho divadielka.
