Aj tomto v novom dielku, Slečna Loreline, by bolo smutných príbehov až až. Máme aj dievča na vozíčku, ona teda vozík nepotrebuje, lebo chodí, len pomalšie a po javisku to dlho trvalo, tak sme vymysleli vozík. Lenže ona je všetko, ale smutná rozhodne nie.
Navyše je neuveriteľne krásna a nechcem, aby mi spyšnela. Ani to ako funguje Dramaťák s ňou, nie je smutné. Pravdupovediac, s kočkou, ktorá ju v scénach tlačí po javisku, sú zodpovedné za tie najveselšie príhody zo zákulisia. Ale s nimi von nemôžem ísť, lebo to sa naozaj nepatrí.
Mohol by som ešte napísať príbeh lásky. Ako sa náš Drakula dal dokopy s bývalou Snehulienkou, terajšou Mínniou. Zhodou okolností kočka, ktorá hrá anjela lásky, za mnou prišla, či by sa na javisku nemohli pobozkať tak naozaj, bola to asi tretia repríza… Ale že je to tajné. Súhlasil som, lebo ja vlastne až tak prísny režisér nie som. Že to bolo tajné, som vedel hneď podľa toho, že všetci do jedného, vrátane našej kostymérky, stáli v zákulisí hlava na hlave celú skladbu a s napätím čakali…
Na konci ju naozaj pobozkal… Až to tak cmuklo. Pre zvukára to tajným asi ostalo a keďže posledný tón pred bozkom patril jej a mikrofón majú obaja pri puse... Potlesk bol ohromný. Diváci aj “prekvapené” zákulisie tlieskalo ostošesť. Tu musím podotknúť, že keď sme cvičili, musel som vymyslieť ako romantický dialóg vytvoriť tak, aby sa na seba nemuseli pozerať, nedokázali sa totiž nesmiať. Teraz ich vždy všetci sledujeme pri tejto skladbe, i keď pri jedenástej repríze Jazmínka poznamenala: „Nechápem, prečo ich sledujeme, však v zákulisí nerobia nič iné...”
Nuž, je to akýsi rituál. Viete, v divadle sa môže všeličo pokaziť. Preto aj my s Tamarkou na skladbu Silu kríža (odohráva sa pred oponou, kým sa menia kulisy,(kuk video)) za oponou vždy tancujeme. Valčík. Rytmus je iný, ale nám sa najlepšie tancuje valčík, aj keď sme obaja folkloristi. Je to rituál a musí byť.
Minule sme netancovali a Mínii sa v ďalšej skladbe pokazil mikrofón. A potom sme raz nedotancovali a zvukár jej omylom pustil zlé podklady. Nevynadal som mu, lebo prvýkrát v živote zlyhal a je inak fakt, fakt dobrý. A mimo, bola to moja chyba, vybavoval som firemný telefonát a nestihol som ísť po Tamarku tancovať, tak sa to pokazilo. To tak proste je. To je akoby sme na úvod nezakričali všetci za divadlo. Isto by sa nám nepodarilo… ja neviem čo a ani nechcem vedieť.
Ešte by som mohol napísať o našej malej, čo keď bola ešte menšia, tak skoro už nebola, ale potom ten boj vyhrala. Lenže to by bolo strašne nefér, pretože chcem, aby ste si ju zapamätali kvôli tomu, aká je a nie kvôli osudu, ktorý fakt vie byť šialene krutý.
Najlepšie by bolo keby som vám napísal príbeh o šedej myške, ktorá prišla na konkurz a kým dovtedy bolo jej najväčším úspechom v živote 75 lajkov na FB, tak zrazu šup a všetko je inak. Zrazu je na plagáte, billboarde a tlieskajú jej tisíce ľudí. Ani by som neklamal, ale by som vás tak novinársky, moderne, zavádzal. To šup trvá minimálne pol roka alebo niekedy aj dva muzikály. To šup je tak 12 sudov potu a 4 kýble sĺz. Za sudy môže choreografka a za kýble ja. A v drvivej väčšine prípadov sa tí, čo najviac makali, na plagát ani nedostanú. Prečo? Lebo v divadle spravodlivosť nie je. Niekto má dar od Boha, je jasné, že makať musí, inak oň príde, ale na plagáte, na reklame, stojí a padá úspech celého dielka. Je jasné, že tam dáte to naj. A to naj je väčšinou kombinácia Daru, Talentu, Šťastia a Driny. Samotná drina, hoc by mala, nestačí. A to je pravda a tiež smutná.
Našťastie, väčšina našich detí tomu rozumie. Máme pokrik. „Jeden za divadlo, divadlo za všetkých.” Úspech jedného je úspechom všetkých. Ak má niekto problém, máme ho všetci.
Mohol by som ešte napísať, ako sa tie deti majú strašne radi. Ako dobre, ale fakt dobre, bolo na každej jednej skúške. A ako by sa dokázali zastať jeden druhého a ako sa neohovárajú. A hoci to vo veľkej väčšine prípadov do bodky sedí, sú to len normálni ľudia. Majú svoje chyby, majú svoj smiech a majú aj svoje slzy. Iné sú možno v tom, že dokázali prekročiť svoj tieň, aj keď iste boli chvíle, kedy ma chceli poslať do zadku aj s celým mojím muzikálom, nakoniec sme sa ku premiére dostali. Nerobia to pre nič iné, len pre dve veci. Pre ten potlesk na konci a pre toho človeka, ktorý stojí vedľa nich.
Stál tam na konkurze, na prvej aj stej skúške a bude tam stáť aj na derniére.
Pretože toto dielko je o tom, že sme MY SPOLOČNE STVORILI MUZIKÁL Slečna Loreline.
