Hra začala na stránkach knihy alebo v autorkinej mysli. Perfektný nápad, skvelo nasvietené. V krásnych herečkách, temer rovnako odetých, som sa stratil okamžite a stratený som ostal až do konca. Ale vôbec mi to neprekážalo. Herci dodržali krásnu rytmiku slov, prísnu (dobovú) etiketu medzi mužom a ženou a ani v jednom prípade v textoch neskĺzli inam. Samozrejme, keď sa objavil veľký ON (Tomáš Maštalír), ovzdušie v celom divadle sa zmenilo. Ženy zbožne žiarili, plytko dýchali, muži žiarlili. V každom prípade, je to Pán Herec, tento Tomáš. Jeho a hviezdy DABu sme mali včera večer strašne radi – my diváci.
Na javisku to šlo s neuveriteľnou ľahkosťou, krásne (asi dramaturg) vyriešili presun v čase i v priestore, režisér (Ľubomír Vajdička) zjavne vedel, čo chce a herci mu to dali. Myslím, že diváci mali zážitok presne taký, ako očakávali. Vstali okamžite ako bolo jasné, že ideme tlieskať, ja samozrejme tiež. Aj keď v tvári hercov bolo vidieť, že niečo, myslím, že záver, sa nevydaril tak ako sa mal. Úplne trošičku si aj myslím, že aj viem, čo sa stalo (Nechtiac usekli najromantickejšie vyvrcholenie hry, neprezradím aké, aby som vás nepripravil o zážitok). Ale napriek tomu diváci tlieskali postojačky a bolo to zaslúžené. Tu by sme samozrejme mohli polemizovať a ja som s Robinou aj trochu polemizoval (ona je trochu viac odborník ako ja). Tvrdí sa, že s tým vstávaním sa to preháňa a malo by sa vstať tak raz, dvakrát za sezónu. Ja sa na to ale pozerám trošku inak.
Od začiatku predstavenia bolo jasné, že diváci na čosi striehnu. Na niečo, o čom stále len počúvame z veselých príhod hercov. Na trapas. Hneď ako len trošku úsmev herečky naznačil, že niečo sa nepodarilo - v hľadisku rehot. Potom ešte raz a zas. Nechcem tým povedať, že by sa herci mýlili, ak áno, tak úplne excelentne. Zvládli to, čomu by sa dalo povedať herecký čuch. Reagovali presne tak, ako divák chcel.
Chýba nám smiech, ľudia, je to tak. V DABčku, na klasike, to bolo očividné. Malo to byť všelijaké, romantické, hlboké, zamýšľajúce sa, kostýmovo dobové, správanie ako na dvore Ľudovíta XIV, ale my – diváci, sme to chceli ľahké a veselé. A dali nám to. Úžasné! To preto sme vstali a tlieskali, hoci verím tomu, že inšpicient by mal iný názor. Prečo to píšem?
Pozrite si titulky dnešných, včerajších aj zajtrajších novín, pozrite sa, načo ste klikli od rána vy na internete. Násilie, smrť, smútok, drogy, krv... Už je toho trochu moc. Som rád, že v divadle Andrea Bagara v Nitre pochopili.
Na túto hru pôjdem ešte raz, jednak chcem vedieť, či sa s tým záverom nepletiem a jednak ma v istej chvíli vyrušil neokrôchanec (napísal by som aj blbec) na konci nášho radu. Aj by som mu tresol, ale v tom prostredí som ho mal vyzvať na súboj a bál som sa, že by šiel...
