To nejde, naozaj. Robil som aj také pokusy, ale funguje to tak tri tréningy a potom… celé zle.
Rodičia mi občas prídu vynadať, občas oprávnene. Najčastejšie mi prídu vysvetliť ich pohľad na réžiu, obsadenie a choreografiu. Samozrejme, že je oveľa lepší ako ten môj pohľad. „A viete, moja dcéra… nechcem ju uprednostňovať… ale sám vidíte, že je najlepšia…” Problém je, že najlepších je 53. Verím, že raz budem aj ja takýto otecko.
Iný extrém je: „hlavne nepokaz Černekovi muzikál…”, plakali sme tak tri hodiny.
Byť rodičom je podľa mňa jedna z najťažších vecí na svete. Myslím to úprimne. Udržať pohľad na dieťa prechádzajúce do dospelosti neutrálny, neublížiť, neprechváliť a nenechať si odtrhnúť srdce… Vlastne nemožné. Alebo aspoň na pokraji nemožného. Asi preto by na to mali byť minimálne dvaja.
Najlepšie sú babky. S babkami si rozumiem. „No ten náš Ťuťko, šikovný je beťár, šikovný, ale lenivý až to pichá v boku… A tá Hanka, jesť to nechce nič, ale tancuje jak bohyňa, len jej to nehovorte aby nespyšnela. Aj ja som ju len tak trochu pochválila, nech sa snaží, opica naša.”
Na koniec sme pozvali asi päťdesiatku adeptov. Text spamäti bol povinný. Pre všetkých. Aj najväčší talent na svete je nepoužiteľný, ak nemá toľko úcty v sebe, aby sa naučil pár riadkov. Ťažko by potom poslúchal choreografku alebo nebodaj mňa. Spev bol dobrovoľný, ale vítaný... Broňa s nimi prechádzala ľahšie prvky, prácu v kolektíve, rytmus a ja som sa s nimi rozprával.
Ak som niekedy na niečo mal talent, tak to bolo jediné, vidieť talent u iných. Aj keď ho sami netušia. Väčšinou stačí necelá minúta. Pletiem sa málokedy. Jedine v tom, či prekonáme lenivosť, alebo či puberta neprevalcuje sny. Patrí to k životu, ako drzosť v určitom veku. Správne nasmerovaná dokáže zázraky. Dokáže ale aj zraniť a to tak hlboko, že jazva bude páliť ešte storočie po smrti.
Tým moc namysleným sme vysvetlili, ako to u nás chodí a že demokraciu sme zrušili. Namyslený smiem byť ja. Lebo ja mám ich a vek. Niektorí postupne odišli sami. Aj tí, ktorí majú krúžkov priveľa. Žiaľ, náš Dramaťák sa len ťažko kombinuje. Jeden tréner mi to prišiel aj vysvetliť a myslím, že “výchovnej trénerskej” som sa vyhol len tak tak.
Ku koncu konkurzného dňa sme šli vyraďovať. Ja som chce byť prísnejší, aj keď je to to najťažšie na svete. Broňa ale chcela dať šancu viacerým. Vraj snaha je niekedy viac ako talent.
No, čo ja viem… Snažil som sa spievať z celej svojej duše a pľúc. Nakoniec mi to pre dobro uší zakázali úplne. Nakoniec som ale súhlasil, lebo Broňa je Broňa a kým mám ju, viem, že náš smer bude dobrý. Trom alebo štyrom dievčatám som ale svoj názor povedal. „Dobre, ostaňte, ale moc na to nemáte. Skúste sa trochu snažiť a ak vydržíte, čo asi nevydržíte, možno vás niekde dozadu umiestnim.” No, takýto blbec občas som.
Mýlil som sa! A to strašne. Prvé na tréningu, posledné odchádzali. Prešiel rok a zrazu si choreografiu porovnávam podľa dvoch najpresnejších vo výraze tváre a v pohyboch. „Dosť dobré, baby, ďakujem!” „To sú ktoré?” pýtam sa Janky, lebo ja si mená trochu nepamätám… No do riti! Ja som ale blbec… Hovorím si už potichu, lebo niektoré pravdy by mali byť pred osadenstvom Dramaťáku utajené. Obe dievčatá som mal na zozname “poslať preč…” Obe tancujú u nás a nielen tu. Snaha je niekedy viac ako talent. Najmä keď máš Broňu.
Chlapsky som sa im priznal. Nie úplne. Preto hovorím chlapsky. Možno som im aj trochu ublížil, ale možno to bol dôvod, prečo tak makali. Ktosi mi povedal, že viac som ublížil tým, čo som ich prechválil. Neviem. Možno, iný ale už nebudem.
Pár vecí je ale istých, keď sme boli po premiére, mal som slzy v očiach a nielen ja. Nie kvôli Shakespearovskému príbehu, ale kvôli príbehu, ktorý začal dávno pred konkurzom. Na konci sa držia za ruky, všetci.Tí, čo dostali ten dar od Boha s tými, ktorí si ho u Neho vydreli.
Toto je asi to najdôležitejšie.
