Ako tanečníci sme sa nejako dostali k Miškovi Dočolomanskému. Chodil spievať svoju Lipovú lyžku po Slovensku a keď šiel naším smerom, robili sme mu „křoví". Bol to skvelý človek aj umelec. Mali sme inú choreografiu ako mal súbor v originálnom predstavení Na skle maľované (odtiaľ bola tá skladba). Choreograf nám vymyslel zopár odzemkov s valaškou. Nefrflal, poctivo sa to s nami učil. „Pre diváka sa musíš obetovať, Jerry...," hovorieval nám, keď sme už bezvládne ležali na javisku a on sa ešte len zahrieval. Zvládol odspievať aj odskákať Lipovú lyžku a vzápätí ešte aj ohúriť celú sálu legendárnou skladbou Ľúbim ťa. Vďaka jeho výkonom nemala klaňačka konca kraja. Už sme sa šťastní ako blchy vracali na javisko asi piatykrát, keď nám šepol: „Vidíš Jerry, pre toto drieme ako závodné kone..."
Ako divák som zažil asi najsilnejší moment v hre Armagedon na Grbe. Zitu Furkovú a jej lístoček z brezy vidím a počujem dodnes, akoby to bolo včera. Zrazu som presne cítil, o čo tam šlo, zúfalstvo, samotu, túžbu po láske, zbytočnosť, nezmyselnosť, ale aj radosť z úplnej maličkosti. Všetko v jednom malom okamihu, ktorý preniesla herečka na nás. Pamätám si ešte aj vôňu toho divadla a každú kulisu zvlášť. Len nedávno sa mi to stalo opäť. Robert Roth a jeho Richard III. Všetci v tom predstavení excelovali, on bol ešte kúsok ďalej za hereckým umením. Ten chlap dokáže byť tuším aj škaredý na povel. Jeho záverečné slová vo mne rezonovali ešte týždeň a keby tak nespravili herci, bol som pripravený vyskočiť na javisko a ubiť ho prvou stoličkou, na ktorú natrafím. Tak som veril tomu zlu čo hral.
Škoda len, že dnes herci už toľko necestujú za divákmi. Je to drahé. Aj keď stlačíte produkciu na minimum (veď herci zahrajú aj za pár eur), ešte stále je výsledná suma veľká. Dobrý herec zahrá aj desiatim ľuďom a stovkám prázdnych stoličiek a spokojný bude aj s dvadsiatimi eurami vo vrecku a preplatenou cestou. Lenže musí mať kulisy, musí sa svietiť a musí ho byť počuť. Problém je, ak nemôžete rátať s vypredanou sálou. Pani biletárka aj šatniarka síce prídu len za vstupenku zadarmo, ale plynárniam aj elektrárňam je jedno, že ide o kultúru. Vykuruješ obrovskú nezateplenú barabizňu, tak plať kamaráde! Máš zastaraný svetelný park, tak budeš platiť viac, kašlem ti ja na šansóny!
No a potom to už ide rýchlo. Nemáš vypredané raz, lebo je Liga majstrov, druhýkrát lebo ide Panelák. A keď má byť predstavenie v čase Búrlivého vína, tak už rovno povieš manažérovi, že je ti to ľúto, ale nepôjde to. Nakoniec sa ti chce plakať, aj keď teda Chlapi neplačú. Zbytočne treba uhradiť len dopravu a kulisákov, už dlžíš za energie toľko, že je lepšie sálu ani neotvárať.
Svoje si vypýta aj reklama na predstavenie. Dnes už nie je vývesná tabuľa, kam by sa chodili ľudia pozerať kedy a čo hrajú. Dnes sa plagát na Radošincov musí biť so sľubujúcim politikom a zlacneným bravčovým. Alebo zlacneným politikom a sľubujúcim bravčovým? Už presne neviem, ťažko sa to rozoznáva. Fakt je ten, že ak sa chceme dotknúť ozajstného divadelného umenia, treba sa „obetovať" a prísť do divadla. My zrazíme cenu na minimum a vy si seriál nahrajte. Len z času na čas do toho divadlá príďte.
