Pri slabej káve (asistentka sa bojí o moje srdce) sa snažím o malú poradu v práci číslo jedna. Mali by sme prebrať akcie na ďalší mesiac. Reč sa aj tak zvrtne. Kolegovia sa snažia pomôcť. Je fajn mať okolo seba takých ľudí. Zvoní telefón. Na druhej strane človek kričí tak hlasno, ako to cítim ja. Mám pocit, že je na mojej strane, ale pre ten krik som si nie istý. Zas beriem telefón a odchádzam vysvetľovať. Vysvetľujem kamerám, telefónom, diktafónom, ale aj len tak, tetám na ulici. Trvá to dlho, tri alebo štyri kávy, trochu sa klepem a búcha mi srdce, asi mierny stres.
Volajú rodičia detí. Chcú pomôcť. To zvládam. Píšu deti, chcú písať petíciu. „Odkiaľ vôbec poznáte to slovo?" So zvládaním je to o dosť horšie. Prestal som predstierať úsmev. Aj tak mi to nešlo.
Dohodli sme si stretnutie a ja som v noci nespal. Ešteže si kolega ide dať operovať oči. Máme dôležitejšiu tému a na chvíľu je pokoj. U sestry som raňajkoval vajíčka so slaninou. Na vajíčka som alergický a slaninu sa snažím nejesť. Teraz som ale jedol, bola milá a nechcel som jej kaziť radosť. Sestra, nie slanina. Pol života sa o mňa starala. S hrdosťou kupuje noviny a smeje sa že sa podobám na mamu. Venčíme psa. Vyprázdňuje sa mi pri nohách a čumí ako čítam. Pes, nie sestra. Je mi zima, zle a zas trápne. Trochu z toho, čo čítam, trochu z toho, čo vyprodukoval pes. Ale fotky detí boli pekné, farebné.
Zas ten telefón. Volajú ľudia a ja mením názor - na nich. K lepšiemu. Zvláštne, zlá chvíľa spája dobrých ľudí. Mám pocit, že celý svet sa pozerá na mňa. Jasné, že si namýšľam, ale už by sa mohlo stať aj niečo iné. Napríklad koniec sveta.
Volá mama. Môj smutný hnev číta už stotridsaťtisíc ľudí. No to som si zas dal. Vchádzam do budovy, kde ma dnes iste nemajú radi. Snažím sa usmiať na jeho asistentku. Nezabralo. Ku podivu, on je úplne v pohode. Vysvetľujem ja, vysvetľuje on. Potom ešte niekto. Bez kriku. Ľudsky. Nie je mi lepšie, ale aspoň to nie je horšie. Prvej volám frajerke.
Zvládneme to, ak pomôže len desatina tých, čo sľúbili a volali, sme v pohode. Idem domov, vlastne do práce. Zas tá slabá káva, ale porada má normálny priebeh. Večeriam a idem spať. Zbytočne. Ráno právnik, káva a papiere. Zas tie noviny a telefón. Volal Kuly. Stíchnem. Ten Kuly. Z Desmodu. Že to zatiahne. Neviem, čo povedať. Som rád a je mi trápne.
Ľudí vnímame rôzne. Niekto je spevák, niekto priateľ a niekto chce len tak pomôcť. Občas sa to celé stretne. Každý má svoj svet, ten náš je zvláštny, ale ešte má šancu. Ďakujem. Za seba aj za nich. Chceli písať petíciu a dnes sa mi smejú, lebo mám kruhy pod očami. To tá káva.
