Človek mieni, ale osud mení. Ľudskými osudmi v tom čase zametala vojna. Prvá svetová. Neprišla sama. S vojakmi ku koncu vojny prišla aj španielska chrípka. Helenka mala len šesť rokov, keď jej dobrá mamka umrela. Mamička čakala dieťa a na tú chrípku vraj odišlo mnoho tehotných žien. Ostali zrazu bez mamy. Ona, brat a otec. Otec sa znovu oženil a vzal si vdovu, ktorá mala tiež deti. Menšie ako Helenka a neskôr mali aj ďalších súrodencov. Tak ich v domčeku, v krásnej dedinke Lysica pri Terchovej, bolo veru dosť. Helenka bola najstaršia, veľmi rýchlo pochopila, že detstvo skončilo. Mamu si pamätala a najmä to, čo je hovorila: „Len vtedy budeš dobre žiť, Helenka, keď bude rodina pokope držať a nebude sa hádať.“
Svojich mladších súrodencov mala teda ako svoje deti. Mali sa všetci radi a zvykli si na to, že musia pomáhať jeden druhému. Boli totiž na seba odkázaní a nemohli si dovoliť hádky alebo prieky. Život tam v kopcoch veru jednoduchý nebol. Statok mali síce neveľký, ale zato roboty bolo vždy dosť. Helenka od jari do neskorej jesene bosá vyháňala statok na pašu a celý deň sa pri ňom motala. Doma jedli a obliekali si len to, čo si sami vyrobili. Ťažko sa žilo, ale nesťažovali si. Žili. Jesť mali čo a hlavne, mali jeden druhého.
Ponúkali im aj lepší život. Dole na Dolniakoch je vraj rovina a čierna zem, tam sa vraj o čosi ľahšie žije. Mnoho rodín dedinku v kopcoch aj opustilo. Odišli z Lysice a vydali sa za ľahším životom. Niektorí do Ameriky a iní aspoň dole na Dolniaky. Dokonca aj susedia Černekovci, tí, čo mali toho Jožka. Helenka si pamätala ako odchádzali. Jožko ešte z voza zoskočil, Helenku vyobjímal a vraj sa po ňu vráti, keď bude mať vlastného koňa. Helenka mu neverila, osud jej vzal mamu, tak prečo by jej doprial frajera. No niekde v kútiku srdca predsa len dúfala, že Jožko nezabudne.
Ubehlo aj viac ako desať rokov a zrazu sa v Lysici ten Jožko zjavil. Na dolnej zemi v dedinke, čo sa volá Šrobárová, žije aj s rodičmi. Pestujú tabak a chovajú tam hydinu a kravky, dokonca sa mu tam narodili štyria súrodenci. Najbližší k nemu je o desať rokov mladší. Jožko už aj odvojenčil. Dostal sa k husárom, slúžil pri svojich zamilovaných koňoch, strážil komárňanskú pevnosť. Nežije sa im ľahko, ale predsa o čosi lepšie ako tu v kopcoch. Dnes má už Jožko aj vlastného koňa a rád by sa ženil. Bol za otcom, a ten mu poradil, aby sa vrátil do rodnej dediny. Vraj u Kováčových majú Ilonku. Tú Ilonku, kvôli ktorej vtedy z voza skočil. Súca a robotná dievka je z nej. Jožkov otec sa kedysi s jej otcom dohodli, že ich oddajú. Tak si teda Jožko po tú Helenku, čo jej Ilonka vravia, prišiel.
V tom čase sa svadby veru riadne robili. Aj týždeň trvali. Peňazí mnoho nemali, ale nepatrí sa dievku bez vena vydávať, nuž je otec dal ako veno jednu kravku. Bolo by však ťažké hnať ju až dolu do Šrobárovej, tak ju teda predali. S utŕženými peniažkami sa Helenka aj s mužom vybrali do Šrobárovej.
V domčeku tam s nimi boli manželovi rodičia a jeho štyria súrodenci. Ľahké to veru nebolo, bývali v izbietke, kde bola pec. V tej peci sa piekol každý deň chlieb pre celý majer. Každý deň tam chodili ľudia a piekli si ťažko dorobený chlebík. Helenka s Jozefom počali dieťa. Žiaľ, nežilo ani mesiac. Helenka za to vinila najmä to, v akých podmienkach žili. Nuž vzala veno – peniažky, čo utŕžili za kravku a nakúpili cement. V rodine ich bolo dosť. Tak svorne, celá rodina cement miešali s plevami a hlinou, vyrábali tehly. Stavali si svoj domček.
Narodilo sa im druhé dieťa, Margita. Stále síce bývali na majeri, ale domček pomaly rástol. Už kládli aj strechu, keď sa narodilo druhé dievčatko, Klementína. Domček bol už takmer hotový, nuž aj malú Klemku mal čakať radostnejší život. Žiaľ, v tom čase sa už zas schyľovalo k vojne a Helenku, jej manžela a dve dievčatá čakal ďalší úder. Celé územie pripadlo Maďarsku a ich – Slovákov, vyhnali preč. Ešte nedokončený dom, drobný majetok, stroje na úpravu pôdy, všetko museli nechať tam. Malá Klema mala ešte len dva týždne, keď ju s rodinou naložili do dobytčích vagónov a vydali sa na východné Slovensko. Ale o tom nabudúce ...
Z rozprávania tety Margity a tety Hanky voľne, ale podľa skutočných udalostí, zapísal Helenin vnuk Jozef.
